- Tak ako mladý muž? - povie v piatok primár Romanovi s dekurzom v ruke a pokračuje. - Blíži sa čas operácie : krvné podliatiny na nohe ustúpili, opuch na predkolení zmizol, čo je dobrý signál. Operáciu dáme na štvrtok. Bude ťa operovať vynikajúci špecialista. -
Muž so sivými vlasmi a malou briadkou postaršieho veku vyzerá príjemne, čosi Romanovi navráva, že je v dobrých rukách. Lekár sa nakloní k Romanovi, pozrie sa mu na nohu a dodá.
- Všetko dobre dopadne, uvidíš. –
- To som rád. – Romanova predstava, že o nedlho bude stáť s kopačkami na nohách a hrať futbal ho povzbudzuje.
Už nasledujúci týždeň v utorok, do jeho izby príde sestrička a pichne mu injekciu. Za pár minút sa mu krúti hlava ako na kolotoči. Po čase prichádza ošetrovateľ s vozíkom v ruke .
- Tak donaha, slovenský Beckham, donaha. –
Šaňa tieto slová rozosmejú, skoro sa od smiechu, skotúľa na zem. Roman sa cíti nepríjemne, vyzliecť sa pred spolupacientom a ošetrovateľom na to nepočítal.
- Donaha? - opýta sa ešte raz .
- A čo chceš mať oblečený skafander, veď ideš na operáciu. – povie ošetrovateľ a čaká, kým sa Roman skutočne nevyzlečie.
Vrchná sestra v ten istý deň zodvihne telefón a volá Romanovej sestre.
- Kamila Bačinská pri telefóne? –
- Áno, Kamila Bačinská, prosím. –
- Tu nemocnica, detské oddelenie. Radi by sme vás informovali , že vášho brata Romana Bačinského pred polhodinou odniesli na operačnú sálu, budú ho operovať. –
Od strachu priam Kamila zamrie. Vedela, že tento deň príde, ale prišlo to tak náhle, nečakane. Drží slúchadlo v ruke, zoviera ho pevne v ruke, akoby ho nikdy nechcela pustiť. Vytočí číslo a volá svojej šéfke.
- Haló, Daniela, na dnes mi prosím, píšte dovolenku. Dnes mi operujú brata, musím do nemocnice. -
Na druhej strane sa ozve milý ženský hlas.
Daniela Nemčíková je skvelá šéfka, rozumie si so svojimi podriadenými. Nikdy si Kamila nemyslela, že raz jej bude šéfovať takáto perfektná žena. Dokáže vychádzať so všetkými, to je jej veľké plus a preto je tam kde je. Je šéfka a veľká odborníčka, takéto šikulky potrebuje každý.
- Tak, to by sme mali, vybavené. - povie si Kami pre seba a povzbudí sa.
Bojí sa o svojho brata, želá si, aby jeho operácia sa vydarila. Potia sa jej dlane, je neistá, nevie, čo bude ďalej. Pozrie sa do zrkadla a celá sa trasie. Musíš Kamila Romanovi veriť. Ideš za ním do nemocnice! Sleduje nástenné hodiny na stene, je práve deväť ráno, možno už Roman bude na operačnej sále.
Pred blokom, kde býva prejde k parkovisku, auto naštartuje a ide priamo do nemocnice. Ak by jej mali zmerať teraz krvný tlak, ortuť na tlakomery by určite teraz praskla. Je nervózna a v rozpakoch. Cesta ubieha rýchlo, ale to najhoršie ju len však len čaká. Vstúpi nemocničnou halou na detské oddelenie.
Nohy sa jej podlamujú a myslí na Romana, tak veľmi chce, aby sa operácia vydarila. Čakajúc netrpezlivo na chodbe, z operačnej sály sa dvere rozletia, ako prvý nimi prechádza muž so sivou briadkou. Vidieť na ňom únavu, cez to všetko Kamilu osloví.
- Roman sa nevzdáva, je v ňom obrovská sila, ktorou dokázal nemožné. Operácia sa vydarila. –
– Ďakujem vám, pán doktor. Môžem Romana vidieť? –
- Zajtra, slečna Bačinská, Roman si potrebuje oddýchnuť, je po operácii. Zobudí sa neskôr, buďte spokojná. –
Kamilin zrak smeruje na operačnú sálu, Romana práve vynášajú na nosítkach. Pristúpi k nemu , dotkne sa jeho vystretej dlane a v zápätí sa rozplače Keď zatvára dvere na prízemí v nemocnici, hlavou jej blúdia myšlienky, čo, keď sa Roman nepostaví na nohy. Stáva sa to a nechcela by to zažiť, aby to bol Romanov prípad. Strach cíti v sebe a bojí sa o Romana.
Na parkovisku nasadne do svojho auta a snaží sa s pokojom dôjsť domov. Vrie to v nej, ten nepokoj, nervozita, prizná sa, bolo jej na dnes dosť.
Doma ju čakajú Michal a jeho mama, i ona je zvedavá, čo sa Kamila dozvedela o Romanovi.
Dvere do bytu sa otvoria, Michal sa pozrie na Kamilu. Jeho otázka je pjasná, dala sa samozrejme čakať.
- Tak ako s Romanom.? –
- Operovali. Už je po operácii Vydarila sa. –
A Kamila len plače a plače.......
Michalova mama vstane, chytí Kamilu za ruku a pohladí ju. Kamila zacíti to pravé materinské pohladenie, veď Michalova mama je ako je jej vlastná mama, tá vlastná jej veľmi chýba....
- Sadni si a neplač, Kamilka moja. Operácia sa vydarila, tak neroň slzy, nie je na to dôvod. –
- Ale, čo keď rehabilitácia zlyhá a Roman sa nepostaví na vozík a na koniec skončí na vozíku?-
- Báchorky, samé nezmysly a už ma nerozčuľuj Kamila. – zvýši hlas Michal, zmraští čelo a vo vzduchu cítiť rodinnú búrku.
- Nehádaj sa, Michal, musíš aj ty Kamilu chápať, Roman je jej brat. –
- A čo ja? Ja to mám o veľa horšie. Kto vie ako sa moja záležitosť vyvinie, tak nech to celé ešte viac Kamila nesťažuje. ... –
- Niečo na tom bude, Kamila, prosím ťa neplač! – zasiahne Michalova mama rázne . Musí i nej možnosti nevidí. Michal by ináč vybuchol a mladí by sa pohádali.
V práci je to rovnako. Kamila sedí za stolom, mlčí je ticho. Barbina, jej kolegyňa ju pozná veľmi dobre. – Čo sa stalo? – spýta sa jej.
- Romana operovali na nohu. –
- Uvidíš všetko sa urovná. Roman to zvládne. – Po prvýkrát sa na Kamilinej tvári objaví úsmev.
- - Keby teba Barbina nebolo, čo by som robila? A obe sa zahrúžia do práce. Kamile sa uľavilo , Barbina je jej veľkou oporou, vždy jej pomôže, keď je v úzkych. Kamča, ledva čaká kedy bude koniec pracovnej doby.
Doobedie zbehne rýchlo, potom sa idú kolegyne naobedovať a potom to už ide.
Koniec pracovnej doby je tu.....
Po nej Kamila nakúpi a prichádza domov s trocha lepšou náladou akou mala včera.
Michal je doma, sedí pred televízorom a pozerá akýsi prírodovedecký dokumentárny film . Keď sa Ka Kamila objaví doma, vojde do bytu a povie Michalovi.
& Prepáč za včerajší deň, sám však vieš, že to mám ťažké.
- Viem. Preto ťa chápem. Uvidíš Roman sa z toho dostane . –
- k to vravíš ty..... – dodá Kamila s úsmevom na tvári a s lepšou náladou vkročí do kuchyne.
Blíži sa čas raňajok, lieky sa už podali, práve začína komunita s pacientmi. Pomaličky sa cítim odolná voči stresu a akejkoľvek úzkosti. Pacienti vchádzajú do teraupetickej miestnosti. Stoličky sú poukladné vedľa seba tak, aby pacienti mohli byť obrátení k sebe tvárou a mohli medzi sebou komunikovať. Psychológ sa nahne nad dokumenty na stole, zapíše do kolónky dnešnú tému.
- Vítam vás na dnešnej komunite. Dnešná téma je. Zmysel choroby ako takej a optimizmus ako taký v nej .. – pokračuje a my počúvame.
Neviem ako ostatní, ale jednoducho jeho slová si vážim, sú symbolom dôvery a pomoci nám všetkým. Doktor Krajčovič je psychológ, ktorý má čo si do seba, dokáže s úsmevom každému pomôcť.
- Mnohí pri svojej chorobe zapadajú do depresie, sú zúfalí. Avšak každá bolesť, každá choroba v tele v človeka má svoj zmysel. Verte, mi. – nasleduje psychológova pauza. Doktor Krajčovič pozerá na pacientov, kto ako sa tvári, a hlavne, kto, čo povie. Vie až príliš, čo ich trápi.
Sami nevedia kam vedie ich cesta z tohto bludného kruhu.
Ich oči sú smutné, chytá ich depresia. Psychológ to na nich aj vidí, ich zmenu nálad je pri takomto stave prirodzená.
- Ja už niekedy nevládzem, nedokážem bojovať. Doma mám dve deti, čaká má domácnosť. Manžel príliš nepomáha. Moje deti mi chýbajú. -
Pacientkina tvár zosmutnie a tu prichádza na rad doktor Krajčovič.
- A Veronika už študuje? Dostala sa na vysokú školu? - opýta sa.
- Dcéra sa dala na medicínu, Patrick je teraz v štvrtom ročníku na gymnáziu. – odrazu ženina tvár pri spomienke na svoje deti, sa rozžiari. Vidieť na nej malý náznak optimizmu. Doktor Krajčovič pacientku zastaví .
- Tak predsa máte pre koho žiť pani Hrdlovská. Havne bojujte ďalej, má veľký zmysel. – až pololišiacky a necháva svoju pacientku rozprávať. Počas jej rozprávania ju sleduje a robí si poznámky. Staršia žena, ktorá má približne sedemdesiat rokov sa pridáva k rozhovoru. - Mňa už čaká akurát cintorín. - starenka zapadá do nepredstaviteľného smútku.
- Ale, pani Smolinská, takto predsa nemá zmysel uvažovať. Neskorá jeseň života neznamená hneď odpočinok na cintoríne. Rozmýšľať sústavne každý deň o smrti by ste nemali. Je to akoby ste ste si prilievali benzín do ohňa a horeli s ním zároveň.– Komunita mi dala veľa, stretla som tu mnoho osudov. Zisťujem, nie som na tom najhoršie. Toto stretnutie so pschológom trvá necelú hodinu, pacientisa na nej vyrozprávali a dostali sa do inej nálady.
Každý si z nej niečo odnáša pre seba, je iba na nich, ako to všetko zúročia. Vychádzam z terapetickej miestnosti, práve sa lúčim so psychológom, keď v tom na chodbe stretnem primára Proščáka. Oslovím ho.
- Dobrý deň, pán primár. Mohli by ste si nájsť na mňa čas? Rada by som sa s vami porozprávala. -
Primár sa pozrie na hodinky, je čosi pred obedom, hľadí na mňa a dodá.
- Teraz, idem na obed. Poobede okolo jednej si na vás, pani Petra, nájdem čas. –
Rozlúči sa so mnou. Som rada, že som ho stretla medzičasom. Zvláštne, akosi si odrazu verím. Musím povedať, mám energiu na rozdávanie. Stáva sa zo mňa z ničoho nič optimistka.Keď sa ho neskôr spýtam psychológa Krajčovičova. Prečo som plná energie a sily, iba mi povie.
- Lebo ste veľmi chcela. Bola to z časti i zásluha lekárov, no v prvom rade ste to chcela vy a dokázala ste to. –
Táto veta psychológa ma veľmi posilní a dodá odvahu . Na oddelení po komunite nastáva čas obeda a doteraz prázdna jedáleň sa naplňuje pacientmi. Spoza okienka stojí mladá sanitárka, ktorá rozdáva obedy, v jedálni to rozvoniava jedna radosť. Pacienti kráčajú pomaličky k stolom, hlad sa hlási, ten je veľmi dobrý pán, ale nekompromisne zlý sluha. Sanitárka pristupuje k okienku, do tanierov dolieva polievku a na každého sa milo usmieva.
Plné taniere kladie na stôl a usmerňuje všetkých, kde si majú sadnúť. Pribudli noví pacienti, v jedálni je o niekoľko ľudí naviac. Stoličky a miesto budú za chvíľu obsadené.
- Posúvajte sa priebežne. Na každého sa ujde. – ubezpečuje všetkých.
Mladá krásna žena rozdáva úsmevy navôkol a je veľmi šikovná. Má naviac, ako len rozdávať obedy a umývať špinavý zamastený riad. Občas je cez víkend sestričky dovolia, aby pacientom zmerala krvný tlak a zvážila ich. Baví ju veľmi zdravotnícka práca a jej veľkým snom, by bolo, keby riad v kuchyni zamenila za zdravotnícku modrú rovnošatu a bola sestričkou na oddelení. Po obede som pripravená stretnúť sa s primárom a rozprávať sa s ním.
Sedím nasýtená a spokojná na lavičke, na chodbe pred primárskou izbou. Rada by som od Nového roku nastúpila do práce.Odrazu sa z ničoho nič objaví na chodbe. Prišiel z obeda, usmeje sa na mňa.
- Poďte, pani Bačinská, môžeme sa porozprávať. –
Som rada, že primár potvrdil fakt, že sa vrátim do kolektívu do firmy. Jedine práca vo firme ma udrží nad vodou, dodá silu, ktorú momentálne potrebujem. Rozmýšľam, stojím pri okne a hľadím na zasnežený deň plný vločiek. Michal s Kamilou čakajúna chodbe, za pár minút sestrička otvorí dvere a návštevný deň začína.
Každý takýto deň je pre pacientov svojim spôsobom akousi vzácnosťou. Veď čo môže byť krajšie, keď k chorému príde návšteva, rodina, ktorá sa s ním porozpráva. Keď Kamila a Michal vojdu do nemocničnej izby, zdajú sa mi akýsi čudní, podozrivo tichí, akoby predo mnou niečo tajili. Nie som dnešná, viem si spočítať, že päť a päť je desať. Ktosi tu však jasne dlhší čas chýba, je to Roman. Zazerám na Kamilu, hľadím na ňu a spýtam sa.
- Čo je s Romanom? Kde je? –
- Operovali mu nohu. Faulovali ho pri futbale. Vieš aký je zažratý do tohto športu. Lekár nám to zakázal ti to povedať, aby sa ti zdravotný stav nezhoršil. Operácia sa vydarila, buď pokojná. –
- Aká operácia, aká operovaná Romanova noha? Vy ste mi tajili, že Romana operovali? A keby sa mu niečo stalo a ja som by som sa s ním nemohla rozlúčiť? Uvedomujete si obaja, čo ste spravili? Takéto niečo nikdy nerobte a druhýkrát netajte nič, čo sa v rodine deje! Jasné! -
Hnevám sa, bolí ma, ako sa Kamila s Michalom zachovali. Také čosi sa matke nerobí. Musím ísť k oknu, potrebujem čerstvý vzduch a dnešný deň predýchať. Už len myšlienka, že by sa s Romanovi čosi stalo, ma ľaká.
Nakoniec Michal zachraňuje celú situáciu. Usmeje sa na mňa, ten jeho úsmev dobre poznám. Patrí k tým, ktorý vždy rodinnú búrku hasí svojou úsmevnou noblesou. Napriek tomu vo mne hnev graduje, jednoducho nepopustím.
- Mami, no tak, nechcela som. Konala som iba na príkaz lekára. Roman je už v poriadku, vyberú mu stehy a potom pôjde na rehabilitáciu. –
Priznávam, nechala som sa trocha svojim hnevom uniesť, ale som žena a matka, ktorá sa bojí o svoje dieťa. Ku koncu návštevy sa už rozprávame o bežných veciach, čo bude Roman potrebovať, keď ho navštívim. Prídem za svojím synom, len ako to bude možné.
