prvá kapitola
/ U lekára /
Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu. Dážď za oknami nekompromisne bubnuje svoje blues, kvapka po kvapke steká po skle a splýva v symfóniu chladného sychravého októbra. V tú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká s oblohou roztrhanou na mraky. Upreto sedím a zovieram päste dlaň, ani nedýcham, pritom sa držím operadla stoličky a hľadím bezradne na lekára.
Prikovaná o podlahu nemocničnej ambulancie sa cítim príšerne, priamo pod psa. Celým telom mi prechádza akási silná vibrácia, elektrický šok, akoby do mňa udrel blesk. Cítim sa zničená, úplne na dne, potom, čo lekár nado mnou vyniesol svoj verdikt. V ordinácii vládne zvláštne napätie, dalo by sa ho krájať nožom ako chlieb. Celá sa chvejem nedočkavosťou. Koľkokrát som si vravela, mne sa to stať nemôže, a je to tu : je pondelok, pätnásteho októbra dvetisíctri, čosi po trinástej hodine. Všetko je v pohybe,len môj svet akoby sa navždy zastavil.
Ostali mi iba ruiny v srdci, prázdne dlane a nič viac.
Lekár sa nadýchne, zloží si okuliare z očí, pozrie sa na mňa a povie.
- Pani Bačinská, podľa všetkých vyšetrení, bohužiaľ, vaša diagnóza je leukémia. – v tom okamihu neviem ani sama, čo mám povedať. Správa ma zasiahla, priznám sa, som veľmi zúfalá.Vyschýna mi v hrdle, krčná žila mi stúpa a srdce mi bije ako zvon.
Sedíte v ambulancii u svojho lekára a odrazu sa vám rúca vlastná budúcnosť,
za jeden jediný okamih strácate, čo ste dosiaľ budovali : šťastie, manželstvo, kariéru, všetko.
Povzdychnem si a poprosím zdravotnú sestru, aby mi podala pohár vody. Som vysmädnutá ako púsočná Sahara. Napijem sa a pohár a pohár jej podávam späť. V žilách mi stúpa neznesiteľný adrenalín. Myslím na svoje deti, Romana a Kamilu. Dnes je to na mňa priveľa, najmä, keď s Pavlom prežívame manželskú krízu. Ani neviem ako vybehnem z ambulancie. Dvere sa za mnou automaticky zavrú, aj v mojom živote sa čosi uzaviera, akási životná kapitola. Niečo sa končí a nové začína, jedno viem však naisto, na konci tejto cesty ma čaká neistá budúcnosť.
Od tejto chvíle som onkologický pacient.
Nesiem v sebe podvedomý pocit, cítim úzkosť a strach. Zapnem si kabát, šál oviniem okolo krku a hľadím pred seba. Priznám sa, bolo to iba pred malou chvíľou, ale docentove slová ma skosili úplne, pred vlastným osudom niet kam ujsť.
Môj príbeh v tejto chvíli začína.
Prichádzam k parkovisku, nohy ma vedú k môjmu červenému audi, za sebou nechávam zvuk podpätkov, nič nevnímam, nič nepočujem. Som človek bez duše, všetko stráca pre mňa svoj zmysel i podstatu.Stojím pred areálom nemocnice a vykročím vpred do neznámej budúcnosti. Kľúčom v ruke otvorím auto, pritom hruď mi zovrie neskutočná bolesť.
Kdesi som čítala, že osud je nepríjemný protihráč, treba ho prijať taký, aký je. Ten vždy prichádza so všetkým boľavým a krásnym zároveň. Strácam sa v labyrinte dopravnej špičky, položím ruky na volant a zaradím sa pomedzi autá. Z ničoho nič naskočí červená, v rýchlosti prudko zabrzdím. Brzdy zaškrípu, ich piskľavý zvuk veľmi nemusím, skrútim volant mierne doľava a spravím na vozovke piruetu.
Z takejto krasokorčuliarskej piruety by mal zo mňa Jozef Sabovčík neskutočnú radosť, tlieskal by mi určite. Ja však v tejto chvíli netúžim po aplauze, chcem byť sama so svojou bolesťou, ktorá sa zdá neopakovateľne ťažká. Ešte sa prizabiješ, Petra, dávaj na seba pozor! Chcem byť preč, ďaleko z tohto okolia, preč z tohto zničujúceho prostredia, ako je táto nemocnica. Želám si to veľmi a veľmi potom túžim.
Keď prídem domov, Kamila je ešte v práci, Romanko v škole, Pavol príde o štvrtej popoludní. Vojdem dnu, utriem si slzy z tváre a nechávam zovrieť vodu na kávu. Dnešný deň bol teda na dračku, ani som si nemyslela, že som schopná, čosi také zažiť. Nemám odvahu pozrieť sa pravde do očí. Káva na stole príjemne rozvoniava, ponorím sa do jeho vône a rozmýšľam.
V kuchyni vládne zákerné ticho, ubíja ma a nekompromisne ničí. Ktosi strčí kľúče do dverí, do bytu vojde Pavol. Zloží kabát na vešiak a vchádza do kuchyne. Zdá sa mi čosi zvláštne na manželovi, poznám ho už roky. Dnes je však iný, jeho pohľad nie je úprimný, taký, aký som zvyknutá u neho. Akoby to nebol ani on, určite má toho v práci veľa, je zaneprázdnený, pomyslím si. Na koniec je prvý kto prehovorí.
- Odpadla nám porada. Prišiel som skôr. – povie.
Na chvíľu sa odmlčí. V tom mlčaní je povedané všetko.
- Petra, musíme sa porozprávať. –
- Áno, musíme. – pritakám mu.
- Odchádzam. Chcem sa rozviesť. – v jeho slovách je čosi rozhodujúce a navždy definitívne. Preboha ! S kým som ja to celé roky žila? Skoro prehltnem šálku, zovriem ju v dlani, ktorá mi nečakane vypadne z ruky a rozbije sa na črepy.
- Chcela som ti len povedať, ale teraz je to už jedno...., – slza po slze mi steká po tvári, vstanem, zavieram za sebou dvere a odchádzam do obývačky. Svoje manželstvo som si takto nepredstavovala ani v najdesivejšom sne.
Život mi nadelil poriadny scenár, ani sa mi nechce veriť, že sa moje manželstvo stráca do neznáma. Ako sa to celé mohlo stať? Cesta, na ktorej som kráčala so svojim mužom sa uzavrela. Je koniec, navždy, teraz, v tejto chvíli- Prežijete s niekym roky a takto sa vám poďakuje. Čo už, život je raz taký a ako klasik povedal :
Osud je Waterloo, nie každý môže byť Napoleon.
Ostávam rozčarovaná, treba priznať, neviem, ako to všetko poviem deťom? Romanko je na otca naviazaný, bude mu skôr, či neskôr chýbať. Kamila je už staršia, žije s Michalom s nami pod jednou strechou svoj vlastný život.Táto to pochopí, vie o čom život je.
Bolesť je to, čo mi zostáva, ostala som sama s deťmi, ale Pavlovi sa to vráti stokrát ako bumerang. Takéto čosi len tak neprejde bez odozvy a verím tomu, že raz si na to tŕpko spomenie.
Vykročím so slzami v očiach do obývačky, sadnem si, na prvé čo si pozriem, je rodinná fotka. Sme na nej celá rodina, ja s Pavlom a deti, keď boli ešte malé. Bolo to obdobie, keď sa dalo povedať, že sme šťastní a nič nám nechýbalo. Zachváti ma samota, ktorá mi vyráža dych.
Pavol akoby ani nechápal, čo mi pred chvíľou povedal, ako mi vlastne ublížil. Vojde do obývačky a správa sa ku mne, akoby som pre neho bola vzduch.
Svojím spôsobom môj manžel bol vždy sebec v láske a veľký egoista, niet tu čo rozoberať. Nemá to zmysel, len predsa... ,človeka to bolí a veľmi zraňuje. Pavol vezme cestovnú tašku značky Sport, otvorí skriňu a balí sa.
Berie so sebou pár košieľ a niekoľko nohavíc, ktoré bude potrebovať.
Pozrie sa na mňa a prihovorí sa mi.
- Odchádzam k Alici, pre ostatné veci si prídem neskôr..... –
- Už si sa rozhodol, tak na čo mi to vravíš. Môže mi byť jedno kam ideš.
- Naše manželstvo sa už dávno potápa ako Titanic. Tento vzťah ukončíme teraz, ako by sme sa mali obidvaja trápiť. – dodá Pavol.
- Pretože ti to takto vyhovuje, ale prieky ti robiť nebudem. Choď si! Nech ťa už nevidím! - Manžel chytí tašku do ruky, zaviera dvere a je preč z bytu.
V našom vzťahu prestávala existovať láska. Rozmýšľam, čo mám robiť?
V takomto okamihu je každá žena bezmocná. Moja mama mala na také priame žiale dobrý liek. Upratovanie. Tak beriem do ruky handru na utieranie prach a dávam sa do práce. Pri každom dotyku vecičky mi v mysli ožíva spomienka na Pavla, na muža, partnera, s ktorým sa končí jedna etapa môjho života.
S Pavlom sme sa spoznali počas vysokoškolských štúdií. Mal veľké ambície, po skončení vysokej školy, chcel pracovať vo firme a raz si založiť svoju vlastnú, ktorej bude šéfom. Bol mladý, imponoval mi a ja som ho podporovala v jeho životných plánoch podporovala.
Veď láska zmôže veľa. Myslela som si, že on je ten pravý. Bol nielen vynikajúci študent, ale bol i dobrý športovec. Už vtedy hrával za Slovan Bratislava a mňa fascinovalo, že ho každý poznal a vážil si ho. Tie nespočetné zápasy v nedeľu, kde som za ním chodievala, bolo to čosi fascinujúce, mať takého partnera, keď sa okolo neho točil futbalový svet a Pavol v ňom hra prím. Na koniec šport po skončení školy pre neho zhasol. Musel sa rozhodnúť, buď bude futbalistom naďalej, alebo sa presťahuje za mnou, kde začneme žiť ako partneri. Samozrejme zvolil si tú druhú variantu, veď ma mal rád.
Časom sme si kúpili byt, založili si rodinu a treba povedať boli sme skutočne šťastní. Čo je však dnes šťastie? Každý si pod ním predstavuje čosi iné, niekto obyčajný vzťah plný porozumenia a pohody, niekto peniaze, kariérny postup a mať moc v rukách a byť čímsi. Šťastie a lásku nie sú pre neho to hlavné. Roman po otcovi zdedil pozitívny vzťah k športu. Už v siedmich rokoch ho Pavol zapísal do športovej triedy. Syn žasol bude veľký futbalista.
Pavol ho v tom veľmi podporoval, Roman to cítil, bol nesmierne rád.
Ak vám niekto dá krídla a vy môžete lietať, nemôže to byť nič krajšie, keď dosiahnete vytúženú métu .tak nech je Roman futbalistom, ako jeho otec, prajem mu zo srdca. Len moje manželstvo stroskotáva, je mi to úprimne ľúto. Som, ale žena, ktorá sa nevzdáva. Padnem síce na zem, ale znova vstanem a idem vlastnou cestou. Som silná osobnosť s pevnou vôľou, prebiť sa životnými prekážkami stoj, čo stoj.Idem vždy proti prúdu, viem, s tým, že jednoznačne, že každý boj vyhrám a budem víťazom. V byte ostávam sama. Vchádzajúc do obývačky si uvedomujem pri každej veci, ktorej sa dotknem, že zotieram vlastne spomienky zo svojej minulosti. Spomienky sú dôležité a ja ich teraz potrebujem.
Ostanú mi na celý život, na to krásne i zlé a nepríjemné, čo som s Pavlom prežila. Na devätnásťročné manželstvo sa nedá len tak zabudnúť, mávnuť rukou a prejsť len tak. S handrou na utieranie prachu otvorím najprv nábytkovú skriňu, kde sa vynímajú šálky, poháre, množstvo darov, ktoré sme s Pavlom podostávali z práce. Najviac si však cením ortamentálne hodinky s modranskou keramikou, ktoré sme dostali od svokrovcov, keď sme sa brali, aby nám odbíjavali šťastné chvíle nášho manželstva.
Utieram čínsku vázu, tú som dostala na tridsiatku od Pavla, boli to najkrajšie narodeniny, aké mi manžel pripravil. Vtedy sme boli rodina, áno dá sa to aj tak povedať. Večer ma pozval na večeru, deti ostali u mamy a potom sme šli do divadla. Bola som šťastná, mala som po boku manžela a bola som na neho hrdá. Ako sa však ľudia dokážu zmeniť?
To je i manželov prípad a koniec nášho manželstva.Zostáva mi doutierať kávové šálky, dostala som ich od kolegýň – sú pre krásne. Často z nich pijem kávu, majú čosi do seba, sú farbisté a majú neopakovateľný tvar . Ešte dám do poriadku spálňu, to tajomstvo našich snov, kde sme prežili, prvé milovanie, prvé dotyky a naše túžby. Nič z toho sa však sa už nevráti. Sú cesty, z ktorých sa späť nevracia a veriť na návraty v živote nie je možné. Chytím do ruky lampu pri nočnom stolíku, kde Pavol často večer veľa čítal, keď som pri ňom ležala a čakala som, aby sme sa milovali.
To jedna mladá žena potrebuje, túži byť milovaná, nič krajšie ani neexistuje, ak vás naplňujú city vášní po dokonalom manželstve. Z každej strany postele sú fotky našich detí, Romana a Kamily. Svet bez nich si ani nedokážem predstaviť. Zostáva mi čas doupratovať v spálni dva nočné stolíky a vyčkať moje deti, tie večné moje slnká na zemi. Variť dnes netreba, zostalo ešte zo včerajška, stačí iba jedlo zohriať v mikrorúre a na stole je pre všetkých prestreté.
Okolo tretej prichádza domov Roman. Na chodbe stiahne topánky, kabát vyloži na vešiak a školskú aktovku položí dole k vešiakovej stene.Vchádzajúc do kuchyne, kde ho už čakám, je rozradostený a plný reči o futbale. O inom sa ani doma debatovať nedá. Vrátil sa z tréning. Sadne si za stôl a rozpráva.
- Dnes bol nesmierne ťažký, ale oplatilo sa. Budem hrať v útoku. Tréner povedal, že na to mám, k tomu tá rýchlosť, ktorou disponujem, je vynikajúca. Bola by ma škoda, keby som ostal na poste obrancu. Konečne budem môcť dokázať, ako sa dávajú góly. –
- A škola? - opýtam sa.
- Nič zvláštne, ako obvykle, futbal je dôležitý. –
- Tak jedz ! Vychladne ti to ! – napomeniem Romana a dávam mu jedlo, dobrú mäsovú polievku s rezancami. Syn ju je s chuťou, až chcem si k nemu sadnúť a dať si s ním za tanier. Musím, však vyčkať ešte Kamilu, a vôbec mám ešte veľa inej práce v domácnosti, ktorá čakajú na mňa.
- Mami, super, chutilo mi. – pochváli mi jedlo syn Som rada, jednu mamu vždy takéto čosi poteší, keď sa navarí a každému chutí. Kamila je doma hneď, ako sa jej skončí pracovná doba.
Vchádzajúc do bytu zacíti príjemnú vôňu z kuchyne. Zloží si čižmy, kabát položí do botníkovej skrine a vojde k nám.
- Aj keď to tu príjemne rozvoniava, jesť nebudem, možno neskôr, rodinka. Sprav mi, mami, prosím ťa, radšej kávu, V robote to bolo na nevydržanie, samé nerváky. Na dnešný deň tak skoro nezabudnem. –
Premýšľam, kedy je ten správny okamih dať na vedomie deťom, že Pavol od nás odišiel. Kamila vypije kávu, osviežená akoby nabrala nový dych, usmeje sa na Romana a mierne ho ako to robí správna sestra podpichne.
.- Čo škola, ty náš študent? –
- Stále, čo škola, čo škola... Čo sa neopýtaš, čo futbal? –
- Nehádajte sa! Viete, že to nemám rada. – radšej ukončím túto debatu, v tom Kamila cítiac sa vinná, radšej prejde na inú tému.
- Kedy príde otec domov ? –
- Otec, už nepríde. Odišiel od nás. -
- Odišiel od nás navždy, akože sa nevráti? – zarazí sa Roman
- Má milenku, zatratil vlastnú rodinu. Romanko, musíš byť silný. –
V synovi akoby vzkypela vlna vzbury, dala sa však očakávať.
Pozrie sa na nás a zabuchne za sebou dvere.
- Nechaj ho, nech je sám. Samota je najlepší liek na všetky bolesti.–
- Chcem mu pomôcť, idem za ním.Som jeho matka. – vysúkam zo
seba. Kamila sa, ale nedá odbiť.- Nechaj ho, vravím ti! –
Roman sa uzaviera do seba, ostáva vo svojej izbe. Moja správa ho zranila.
Je v izbe sám. My s Kamilou ostávame v kuchyni a rozprávame sa.
- A to len tak od teba odišiel za inou? Keby tu bol prerazila by som ho. –
Rozčuľuje sa dcéra
.- Nešír v sebe nenávisť, prináša to ešte väčšiu zlobu. - miernim dcéru, viem akej je prudkej povahy. - Ale, mami, sama vidíš, ako to berie Roman, je vo veku, keď otca ešte potrebuje. – Viem, v tomto prípade má dcéra pravdu.
-Verím ti, čo však narobíš? Stalo sa to, keď sme to, najmenej očakávali. -
- My sa tým prederieme, ale čo Roman ? Je citlivá povaha. A aj teba to, mami, vzalo. Nehor mi to, že nie. Bol to tvoj manžel predsa, žila si s ním. –
- Samozrejme, že, áno, ja sa s tým, ale oveľa skôr vyrovnám. – a obe debatíme ďalej. Pokračujeme ešte dlho v rozhovore, ani si neuvedomíme, že je už neskorý večer s tmou na oblohe. Uvedomím si to, zhasnem svetlo v kuchyni a ideme do obývačky. Zoberiem do ruky televízny ovládač a prepínam naše obľúbené programy, ale na televíziu sa aj tak nedokážeme sústrediť.Vždy sa vraciame k téme, ktorá sa dnes udiala.
Roman celý večer zo svojej izby nevychádza. Pravdepodobne mu vyhovuje samota, vylieva si tak svoju bolesť, ktorá ho dnes nečakane postretla. Otca mal veľmi Mrzí ma to a rada by som mu ako matka pomohla. Sú, ale životné chvíle, v ktorých sa každý musí pomôcť sám.Každý svoju bolesť prežíva ináč a pozná na ňu vlastný liek. Som už unavená a radšej vstávam, idem spať do spálne.
Ešte dlho pozerám cez okno na oblohu do tváre mesiaca. Pozná môj príbeh a rozpráva ho všetkým, príbeh ženy, ktorú podrazil vlastný osud, pripravil čosi nečakané, čo vôbec nečakala. Svoj Osud si nikto nevyberá, je to jediný scenár, ktorý život píše bez nároku na honorár. Zavieram oči, sadá na ne spánok a pomaly zaspávam.
Na druhý deň som zničená, veď kto by aj nebol po takomto dni, aký som prežila včera.To, že som sa sklamala v Pavlovi to hádam netreba hovoriť. Kamila akoby tušila, že nestíham niesť všetku
tú bolesť a dať raňajky Romanovi a ešte ísť načas a pripraviť sa do práce. Mám dobrú dcéru, ktorá mi, ale vždy pomôže a tak pripravuje zrána raňajkové menu pre Romana, sama sa naraňajkuje a syna vychystá do školy. Mne sa stačí akurát pripraviť do práce, aby som pred kolegyňou vyzerala ako tak dobre.Vyzerám príšerne. To,čo sa stalo včera ma poznačilo, vzalo mi roky a úprimne treba priznať i vlastnú budúcnosť.
Muži sú raz takí, nevedia,čo je láska, žena je im dobrá dovtedy, kým je mladá. Ja svoju mladosť Pavlovi nedokážem prinavrátiť, aj keby som ako chcela. V kúpeľni sa učešem, oblečiem a som hotová. Rozlúčim sa s deťmi a zamkýnam byt. Zídem dole pred blok na parkovisko a kľúčom otvorím svoje auto. Sadnem si za volant, naštarujem, šliapnem na pedál a len tak vnímam okolie okolo seba.
Cesta do práce ma nabíja zvláštnou energiou, ktorú potrebuje.
Je to prechádzka očami, máte svet pred sebou a túžite zabudnúť na svoje všedné starosti zabudnúť.Sústrediť iba na to čo vás čaká. Osem hodinový pracovný čas medzi zmluvami, faktúrami nie nie je predsa žiadna maličkosť.
V práci je dnes na zbláznenie, každý ako na ihlách, má prísť kontrola z ministerstva. Šéf zúri ako rozzúrený býk v ohrade, chodí z kancelári do kancelárie, kontroluje svojich zamestnancov. Ticho rozmýšľam nad papiermi, sčítavam, či je všetko v poriadku. Každá minúta je pre každého stresujúca, prináša strach a obavy. Kolegyňa si všimne, že niečo sa so mnou deje, nie som v poriadku, ani ja sama sa necítim som vo svojej koži. Priznávam som príliš plachá, zakríknutá, zahľadená do seba.
S Evou sme dlhoročné kolegyne nezaplatenie, navzájom sa podporujeme a stojíme pri sebe, v dobrom i v zlom. Sme si ako vlastné sestry. Na stole má svoje miesto papierová pyramída, ktorú treba prejsť a bezpodmienečne skontrolovať.Čas beží ako blázon so štafetou v ruke, pomaly sa blíži desiata hodina a my sme nemali čas na svoj každodenný rituál.
- Dáme si kávu? – spýtam sa kolegyni a pristúpim ku kávovarnej kanvici.
Pomaly v nej voda dosiahne bod varu, zalejem kávu a mechanicky pracujem.Eva na mňa upriami svoj zrak a sleduje ma, síce pracujem, ale svojom prítomnosťou som úplne niekde inde. Nepáčim sa jej v akom som rozpoložení. Som ako pustý breh, o ktorý sa ani voda neoprie. Vôňa kávy zaplaví celú kanceláriu, bez nej si nedokážem predstaviť ani jeden jediný deň, kým ju dopijeme, kolegyňa vyfajčí cigaretu. Nemala by, zvyk je u nej železná košeľa, z ktorej sa tak skoro nevyzlečie. - Eva, nefajči toľko,si astmatička! – ozvem sa.
- Uvažovala som, že prestanem. Ide to do peňazí a ničí to zdravie. –
- Moja reč, správne. – doložím a opäť mlčím
- Petra, nechcem sa do toho veľmi miešať, ale stalo sa niečo? Si ako kus mramoru, práve hodený do vody. Nerozprávaš, mlčíš sústavne. –
- Po devätnásťročnom manželstve som dostala pekný darček. Pavol odo mňa odchádza. –
- To nemyslíš vážne? – Eva nedokáže informáciu spracovať.
- Pavol ťa nechal? A dôvod? –
- Frajerka! Už dlhšiu dobu som si to všimla, ženská intuícia.... –
- Sviňa chlap. – doloží Eva a zhasne cigaretu. Odrazu sa mi zahmlí pred očami, som si vedomá, roky som na vlastnej hrudi chovala slizkého hada. Pavlovo správanie, jeho nevera, je proti akejkoľvek ľudskej logike. Prichádzajú na mňa mdloby, Eva zachováva duchaprítomnosť, dobre vie, že panikou nič nevyrieši. Vytočí číslo záchranky a volá zdravotnú pomoc. Sanitka je na pracovisku do dvadsiatich minút. Keď sa preberiem z bezvedomia, skláňa sa nado mnou muž v bielom plášti.
- Ako sa cítite? – spýta sa ma.
- Prišla na mňa nevoľnosť a náhle ma zaliala ma horúčava. - poviem ako vyjavená, nevie ani, čo sa so mnou robí. - A potom odpadla. – zapojí sa do rozhovoru kolegyňa.
- Mali ste predtým nejaké problémy? –
- Včera som sa dozvedela, že mám leukémiu. – Eva sa na mňa pozrie s vypleštenými očami ako blesk z jasného neba.
Chápem ju, veď som bola vždy zdravá, nemala som žiadne problémy, usmiatu a šťastnú, takú ma poznali kolegovia z práce.
- Budete musieť byť hospitalizovaná. – osloví ma lekár.
- Ale ja, ja.... –
- Pár vyšetrení a opäť budete medzi svojimi. –
Kolegyni ma je veľmi ľúto, budem jej chýbať.
Zvykli sme si na seba, pracujeme spolu už nejaký ten piatok. Uzamknem sekretár a poviem.
- Maj sa, Eva. A rozlúčim sa s ňou.. –
V kancelárii za sebou nechávam kúsok vzácnej spolupatričnosti, kolegiality, ktorá nás s Evou spájala. Nestačím sa ani nadýchnuť a opäť ma napne na zvracanie.
- Je vám zle? - spýta sa ma lekár Iba súhlasne prikývnem. Bola som roky, čo roky zdravá, ale v poslednom čase sa to tiahlo so mnou dolu vodou, najmä posledné tri mesiace som to veľmi pocítila i na svojom zdraví. Prichádzala na mňa neustála nevoľnosť, pri každom prechladnutí ma triasla zimnica, pridružili sa k tomu horúčky, napriek tomu som šla do práce a potom ten každodenný zhon, ktorý ma deň, čo deň čakal.
Jednoducho, sústavný kolotoč, ktorý sa nedal zastaviť.
- Dám vám tabletku. – lekár vyberie z kapsne liek. Podá mi fľašu s vodou, z pravej strany mi prisunie pohár a prikáže tabletku zapiť. Sedím na zadnom sedadle, cez pootvorené okno ma chytá strach.Premýšľam, čo ma čaká medzi štyrmi stenami v nemocnici? Budem väzeňom, vlastnej slobody a žiť ostatné dni ako v putách. Zalieva ma nepríjemný pot, je čas zrekapitulovať vlastnú budúcnosť a pozrieť sa jej do tváre.
Sú chvíle, keď človek nenachádza slová iba miesto v srdci pre bolesť.
Cesta do nemocnice ubieha veľmi pomaly, každá minúta je stresujúca, zdá sa neznesiteľne dlhá. Cez pootvorené okno sanitky vnímam poludňajšie mesto žijúce vo svojom rytme všedných starostí. Keď sanitka zastane pred nemocnicou, bolesť mi preniká cez rebrá priamo do srdca, stupňuje sa, čím ďalej tým viac. Prejdem vchodom do areálu memocničného komplexu, na druhú stranu, smerujúcu k oddeleniu a vystupujem hore po schodocH na onkologické oddelenie, kde ma nečaká nič dobrého. Všetko sa mi tu zdá biele: biele steny, biele skrinky, biele plášte lekárov, všetko biele. Od tejto chvíle túto farbu neznášam, mám k nej odpor.
- Dobrý deň. – osloví lekár sanitky zdravotnú sestru , ktorá sedí v ošetrovni za solom a robí si svoju prácu.
– Pani tu má byť tu hospitalizovaná. - Sestra odloží fľaštičku s liekmi a milo
sa na mňa usmeje.- Poprosila by som vás o zdravotný preukaz. – a pokračuje.
- Zatiaľ vám dáme nemocničné pyžamo a návšteva v sobotu vám donesie vlastné. Môžete ísť na izbu číslo päť. –
Kráčam chodbou do svojej izby. Pacientka v strednom veku stojí pri okne a plače, ženin zakalený pohľad prezrádza, že čosi sa s ňou deje. Dlhé čierne vlasy, chorobou zostárnutá, ale vždy krásna tvár potvrdzuje, táto žena napriek chorobe, nič nestratila zo svojho šarmu, jej plač ako búrka pred zotmením, chytí ma za srdce. - Pani, neplačte, dobre to dopadne! – podídem k nej a prihovorím sa jej. Sama však tejto pravde neverím.
- Ako ma bude vnímať manžel? – spýta sa .
- Odrežú mi prsník. – konštatuje ďalej.
- Muži pravdu obchádzajú ju ako myš horúcu kašu. Už nebudem viac žena pre svojho muža . –
- Ale určite ňou budete! Dovoľte, aby som sa predstavila. Som Petra Bačinská. – a podávam jej ruku na zoznámenie.
- Kristína Bajniaková. - žena spraví rovnaké gesto a predstaví sa mi.
- Má vôbec zmysel bojovať, keď sú už kocky dávno hodené? – spýta sa ma a hľadí mi priamo do očí.Touto otázkou ma moja nová spolupacientka zaskočí, neviem na ňu odpovedať. Prvý deň v nemocnici zbehne veľmi rýchlo, ani sa nenazdám a je večer. Je bolestivý, cítim sa opustená, jedno však viem, odteraz sa môj život zmení naruby, začne sa terapia a ja budem úplne iná.
Na izbe ma zastihne zvláštna vibrácia po celom tele mi naskočí husia koža z toho, čo som dnes zažila. Tento pocit, neprajem ho nikomu. Nikdy som sa takto necítila, z tohto nemocničného prostredia vychádza veľa utrpenia. Nestačím si ani sadnúť, keď mi na stole zazvoní mobil.
- Ahoj, mami, stalo sa niečo? Volali mi z nemocnice, že si tam zostala. – ozve sa dcéra na druhej linke. - Kamilka moja, mám leukémiu. – Dcére skoro vypadne mobil z ruky a zlomene dodá.
- Mami, zajtra určite prídem. Veľmi ťa ľúbim – a zloží mobil.
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
7.4.2019
