Telocvičňa praská vo švíkoch, je preplnená do posledného miesta. Už len myšlienka na futbalový turnaj, prináša pomyselné víťazné vavríny, patriť k najlepším futbalovým mužstvám základných škôl na Slovensku. Víťaz turnaja o pohár riaditeľa školy postúpi do Bratislavy. Kto by nechcel takýto sen snívať do konca, zdvihnúť víťazný veniec nad hlavou a povedať.
– Áno, som víťaz. –
- Roman, ideš, ideš, prihraj naľavo.– kričí tréner Laco Slivka z plných pľúc.
- Napreduj! A hlavne, hrajte kolektívne! – zdôrazňuje. Výber hráčov práve padol do mužstva padol na VII.A. Tá má najviac futbalových talentov. Lacino, ako ho všetci hráči familiárne volajú, sedí na lavičke a povzbudzuje svoje mužstvo. - Napreduj Roman, napreduj! - Chalani sú talentovaní, musia sa presadiť, majú na to,aby boli najlepším mužstvo na Slovensku, postup do celoslovenského kola o pohár predsedu VÚC západoslovenského kraja, to iba potvrdí. A vie to i Roman,na kopačkách má práve loptu, postupuje v útoku. Potrebuje pár minút, aby prihral spoluhráčovi.
Po ľavej strane mu stojí Noro Dolčiansky. Stačí tak málo, iba mu prihrať a Noro môže vsietiť gól. Andrej Kočík dnes za VII.B nehrá, vyhovoril sa, že ho bolí koleno, iba sedí na lavičke a pozoruje zápas. Sleduje ako Roman postupuje s loptou, vie teraz je ten správny čas. Z ničoho skríkne na celú telocvičňu.
- A teraz ho fauluj.....! – Marcel Čarnák spolužiak zo VII.B triedy je na palubovke Romanovi v pätách. Otočí sa k nemu a nefér spôsobom ho fauluje. Roman ležiac na zemi sa skrúca od bolesti a drží sa za nohu. Tréner vybehne okamžite k nemu, Romanovi opúcha noha, bolesť je neznesiteľná.
– Dokážeš vstať? –
- Nedokážem s nohou ani pohnúť, nie to ešte na ňu stúpiť. –
- Sanitku, volajte sanitku. - zreve tréner na celú telocvičňu.
- Rýchlo, rýchlo! - súri. Na chvíľu sa otočí k lavičkám, kde sedia fanúšikovia VII.A a VII. B triedy. Andrej Kočík, skloní hlavu a tvári sa flegmaticky, akoby sa nič nestalo. Tréner Laco Slivka zúri, stratil najlepšieho hráča, turnaj sa tým pre VII. A končí, a aj celá práca s Romanom Bačinským. Tak veril tomuto turnaju, že ho VII.A vyhrá.
Keď Romana vynášajú na nosítkach, Andrej Kočík k nemu pristúpi, pozrie sa mu do tváre. - Vravel som ti? Vyserieš si to! Stalo sa! Príjemný pobyt v nemocnici, ty slávny futbalista. –
Roman by ho svojim pohľadom najradšej prepichol. Bože, ako ho nenávidí. Cez veľkú bolesť, ktorú prežíva ma stačí adresovať slová.
- Ty ty smrad, riť by som si s tebou nevytrel. –
A Romana sanitka odnáša do nemocnici.
Leží na posteli, pred sebou má včerajší futbalový zápas. Nadvihne si vankúš, prichádza na neho ľútosť, že včerajší deň sa takto skončil. No nie každý príbeh predsa môže mať šťastný koniec, takto je to i v živote Víťazstvo bolo na dosah a tak veľmi blízko. Stačilo dať tretí rozhodujúci gól. Teraz by sa jeho spoluhráči mohli tešiť z postupu do Bratislavy. Prehodí klapku a spomenie si na Andreja Kočíka.Vždy bol veľký frajer. Ale, čo zmôže sám Roman proti nemu.
Nepripúšťa ani len myšlienku, že by futbal zavesil na klinec. To u neho nepripadá do úvahy v žiadnom prípade.Teraz je všetko iné... Roman leží v nemocnici a na futbal mu ostali spomienky a noha, ktorej kosť je pravdepodobne naštiepená.
- Nebul! Všetko bude v poriadku! – ozve sa postarší chlapec a pokračuje.
- Mať tvoje problémy, som šťastný človek. Mám šestnásť a som nevyliečiteľný epileptik. Rád by som si to s tebou vymenil. -
Šaňo, Romanov spolupacient na izbe vstane z postele, rád by pomohol Romanov, vie aké je to byť v nemocnici, sám strávil veľa času bez domova na nemocničnom lôžku, dlhé týždne, o ktorých škoda hovoriť.
- Tak nebruč ! Si chlap ! – povzbudzuje ho. Sám si pamätá svoj boj s vlastnou chorobou. Cestovali do Bratislavy k tete, strýko ochorel a on sa oňho veľmi bál. Jeho zdravotný stav bral viac menej veľmi emotívne.
Bál sa, že zomrie skôr, ako k nemu dôjdu. Vo vlaku, tesne pár kilometrov pred Popradom dostal epileptický záchvat, v kupé z ničoho nič zavládol chaos a zmätok. Šaňo bol meravý ako živá mŕtvola, jeho mama vedela, jej syn potrebuje prvú pomoc, čím skôr. Poprosila spolusediacich, aby na neho dávali pozor, v žiadnom prípade mu nepodávali vodu a ona sama mu dala hlavu na bok tak, aby mu jazyk nezapadol. Nohy jej nabrali rýchlosť, vedela veľmi dobre, ide o život jej syna.
Sprievodca práve štikal cestujúcim lístky, ako náhle sa dozvedel, čo sa stalo, zasiahol. Zalarmoval linku prvej pomoci a sanitka o dvadsať minút Šaňa čakala na železničnej stanici v Poprade. Keď ho vynášali z vlaku, jeho mama si želala iba jedno, aby jej syn epileptickú traumu prežil.
Vtedy dvanásťročný statočný bojovník postihnutý epilepsiou skončil v nemocnici a cestou späť, keď sa jeho mama vracala z návštevy domov od strýka, si ho vyzdvihla. Celá situácia sa skončila zvláštne, strýko po dvoch týždňoch zomrel.
Roman sa pozrie na spolubývajúceho a kývne mu.
- Nie je to tak jednoduché, ako sa to zdá. – chápe spolubývajúceho, chce ho utešiť, ale Roman zas vie svoje. Ešte aj teraz vidí pred sebou futbalový zápas, góly, v ktorých hral vždy prím. Pritom stačila nepozornosť, okamih, ktorý o všetkom rozhodol.
Časom sa uvidí, čo povedia lekári, ako budú riešiť jeho zdravotný stav. Každý má svoje problémy, aj Šaňo a možno skutočne je na tom ťažšie ako sám Roman. Ten by bol by najradšej preč z nemocnice, doma pri Kamile.
Ani sa sám nenazdá, dvere sa otvoria a do izby kráča jeho ošetrujúci lekár.
- Si nový pacient Roman Bačinský? –
- Áno. – odpovie.
- Skrč poranenú nohu, spravíme ti neurologické vyšetrenie. –
Roman poslúchne a hľadí s netrpezlivosťou na lekára.
- No zdá sa , že budeš musieť ísť na operačnú sálu. Samozrejme musí to potvrdiť primár na primárskej vizite. –
- A už sa to začína. - Roman si pomyslí.
Zatne zuby, jediné, čo ho zaujíma, či bude vôbec hrať. Zdravotná sestra donesie poobede do ich izby stojan s výživami. Šaňo si ľahne, je pripravený na infúzie. Vystrie ruku a čaká kedy mu zdravotná sestra pichne do žily ihlu.
Ako obvykle v stredu je primárska vizita. Na oddelení v ten deň všetci stíchnu, majú pred ním rešpekt, je to predsa len na oddelení autorita. Všetci sú napätí a zvedaví, čo im primár povie.Keď primár vstúpi do izby jeho slová sú viac než jasné.
- Áno, Roman, je nutná operácia. –
Všetky jeho nádeje zhasínajú, niet o čom hovoriť. Roman je zúfalý, má strach. Primár to na ňom vidí a položí mu ruku na plece a povie.
- Buď pokojný, operácia sa vydarí. Určite budeš hrať. – po tých primárových slovách je Roman uveličený, leží na posteli a čaká na deň, kedy pôjde na operáciu.
Na oddelení mnohí odišli cez víkend domov, mňa primár nepustil ešte na priepustku. Najprv nech sa mi zlepší zdravotný stav, potom príde to ostatné. Sedím na stoličke v izbe a nalievam si pomarančovej šťavy. Dávam sa do jedenia. Zdá sa, že začínam mať chuť do jedla. Priberám na váhe, líca sa mi zaokruhlujú, jednoducho sa cítim fantasticky.
Dostávam sa k sebe, zoberiem si do ruky koláč, predstavujem si Kamilu za kuchynským drezom, ako varí, stará sa o Romana. Je svojmu bratovi veľkou oporou, viem to a som hrdá na dcéru. Vychovala som ju dobre. Vždy som ju viedla k zodpovednosti, aby pociťovala k Romanovi súdržnosť, aby si obaja boli oporou. Usilovala som, aby medzi nimi bola pravá súrodenecká láska, a ako sa pozerám na Kamilinu starostlivosť o Romanka, podarilo sa mi to.
Rada by som sa vrátila do práce, ak by som ostala doma na invalidnom dôchodku, nič nerobenie by ma doma doslova zabíjalo. Veľmi ma však trápi Kamilin rozchod s Michalom.
Napriek starostiam sa dokážem tešiť z bežných maličkostí, napríklad, že sneží, že je vonku krásne. Optimizmus v žilách a dobrá nálada je v každej chorobe dôležitá. Prejdem sa chodbou, vo vedľajšej izbe sedí mladá žena a plače. Podídem k dverám izby a pootvorím ich.
- Čo vás trápi? – spýtam sa.
- Som slabá, nedokážem sa veľa namáhať a pracovať pri dvoch deťoch , treba robiť vždy. Manžel veľmi pije, nechápe ma. Robí po nociach cirkusy, ja už jednoducho nevládzem a k tomu tá nová choroba, ktorá sa k tomu všetkému pridružila. Nechcem zomrieť! – odpovie a pritom plače..Žene by som rada pomohla, ale neviem ako, i ja som kedysi bola takto depresívne naladená.
Mala som a vždy to budem mať ťažké.
Hľadím na ženu, odrazu náhle zbledne. Badám na nej nevoľnosť, nadýchne sa, chytí sa za srdce a skríkne.
– Okno! Otvorte okno! – Okamžite pacientku podopieram a snažím sa udržať na posteli. Ona však v záchvate nevoľnosti padá na zem. Staršia žena, ktorá sedí na vedľajšej stoličke, akoby si neuvedomovala, čo sa deje a vyjavene na nás pozerá.
- Okno. Otvorte okno! – zvriesknem na ňu. Preľakne sa, konečne pochopila a otvára ho.
-Sestrička! - kričím ako o život na celé oddelenie a volám o pomoc.
Frederika, mladá dvadsaťjednaročná žena, ktorá prechádza chodbou popri nás sa rozbehne do ošetrovne. Zdravotná sestra práve sedí v ošetrovni a čosi si zapisuje. Mladá pacientka zo seba dostane.
- Na štvorke prišlo pacientke zle, odpadla a je v bezvedomí. –
Sestra sa rozbehne do izby, vidiac ženu na zemi sa k nej nahne, skontroluje jej dýchanie a srdcový tep. - Ešte žije. – povie a potom sa náhli sa späť do ošetrovne, zodvihne telefón a a volá primárovi.
- Pán primár, pacientka na štvorke odpadla. -
- Volajte interné, primára Orlického, nech príde na oddelenie a donesie defibrilátor. –
Primár Proščák opustí primársku izbu, berie schody po dvoch. Musí sa, čo najskôr dostať na oddelenie. Zdá sa, že prevalí dvere na oddelení, rýchlymi krokmi sa rozbehne na izbu, kde pacientka leží v bezvedomí na zemi.
- Do izieb, pacienti, tu nemáte, čo hľadať. Rozumeli ste! Do izieb! – kríčí na nich primár Proščák.- To nie je divadlo! Ste v nemocnici. Vidíte predsa, že bojujeme o život. –
Všetci sú na smrť vyľakaní.
Napätie narastá, každý do jedného čaká, čo sa bude diať.
práve prichádza. Minúty ubiehajú, ide o všetko! Nastáva dráma ako z bestselleru Robina Cooku. Orlický žene roztrhne pyžamový kabátík, dáva jej umelé dýchanie a pokračuje masážou srdca.
Žena nereaguje. Situácia neveští nič dobré. Boj o záchranu pacientky pokračuje, každá minúta, každá sekunda je vzácna a čas v tomto okamihu ubieha príliš rýchlo....,
– Dovolíš, Miloš. – Primár Proščák odsunie Orlického a nasadzuje žene defibrilátor.
Musí žiť, jednoducho nemôže len tak odísť navždy, je priveľmi mladá na to, aby zomrela. Ženina hruď cukne niekoľkokrát. Nič a opäť žiadna odozva. Defibrilátor pracuje naplno. Na oddelení vládne hrozivé ticho, ktoré mrazí.
V tom primár Proščák akoby zázrakom povie.
– Naskočilo! – Srdce ženy sa nanovo rozbieha, bije.
Zoslabnutá pacientka otvorí oči, ani sama nevie, čo sa okolo nej deje. Pomaly sa dostáva k sebe a začína vnímať okolie. - Naskočilo. - kričia pacienti a sú šťastní
Primár Proščák ženu pevne chytí za ruku.
- Už je dobre! Všetko bude v poriadku! – a hľadí jej do očí. Žena sa usmeje. Zvíťazila nad smrťou, ale tým pravým víťazom je primár Proščák. Dnešná dráma končí, má šťastný koniec.
To nevymyslíš. To je jednoducho život !
Čajník si odpískal svoje, para sa nadvihuje nad kávovarom a Zuza si pripravuje čaj. Má problém, s takým niečim sa ešte neborila. Zaleje vrecúško vriacou vodou, sadne si za stôl a nazrie do kalendára . Je koniec mesiaca a ona ešte nedostala menštruáciu. Potom, čo zažila s Andrejom Kočíkom, sa obáva,
či nie je tehotná. Drží šálku v ruke, vie, čo ju čaká - hotové Danteho peklo, keď sa to rodičia dozvedia. A čo teraz?. Chytajú ju mindráky, je jej z toho na nič. Otvoria sa dvere a stojí v nich Zuzanina mama.
- Ty si už doma? Nemala si mať tanečný krúžok ? - opýta sa jej.
- Zavecká ochorela, pustili nás skôr. – zaklame Zuzana a chytí sa za čelo.Najlepšie bude ak sa spraví na tento večer chorá. Spraviť sa maród, vidí ako skvelé riešenie. Nič lepšie jej neprichádza na um. Byť chorá, byť v posteli a dúfať, že jej problém sa vyrieši.
Zvláštne, ale po prvýkrát mame klamala a úspešne. Akoby ani okom nemykla. Zakrýva svoj problém, spustí kamenný pohľad na zem, skloní hlavu a nečakane zavzdychá. Zuzanin povzdych neostane nepovšimnutý.
- Nie si ty náhodou chorá? – opýta sa Zuzanina mama.
- Mám horúčku, v škole sa šíri nejaký chrípkový vírus. – položí dopitú šálku čaju na stôl, zavrie za sebou dvere, ide si ľahnúť a spí.
Sníva sa jej, že sú s triedou na školskom výlete, je sama s Andrejom Kočíkom na chatke a ona drží v ruke zbraň mieri na neho a strieľa. Sen sa zdá neuveriteľný, až naháňa strach. Drží v ruke revolver kalibru K- 35, stlačí spúšť a vykríkne.- Zabila som ho. – spotená vstane z gauča a rozplače sa.
Do izby vbehne Zuzanina mama, rozsvieti svetlo a zbadá rozplakanú dcéru.
- Čosi sa ti muselo snívať, to je z tej horúčky. – konštatuje.
- Hnusný sen...., - doloží Zuzana. Rozvádzať ho pred mamou ho však nemá zmysel. Svoje tajomstvo neprezrádza nikdy! Mama jej donesie z poličky kuchynského drezu Paralen a nakáže. - Zapi to! –
- Ešte si idem ľahnúť. – v žiadnom prípade Zuzana nechce byť v prítomnosti svojej mamy, vytiahla by z nej všetky jej tajomstvá, aj to, čo by jej nechcela povedať.
- Dobrý večer, rodinka . - ozve sa mužský hlas po osemnástej hodine.
Zuzanin otec práve prichádza domov. Pracuje ako majster v strojníckej firme na výrobu súčiastok do elektrospotrebičov. Práca majstra dielne je veľmi zodpovedná. V jeho dielni musí byť plán vždy splnený na stopercent. Otec Zuzany položí aktovku na chodbu pred vešiakovú stenu a na nahodí svoj typický úsmeva zaregistrujú vônu z kuchyne.
Jeho manželka Hedviga stojí pri sporáku a varí večeru. Po rokoch manželstva a skúsenostiach za kuchynským drezom s hrncami v ruke je to pre jeho manželku rutina. Raz jej manžel povedal, že je šefmajsterkou kuchyne, ona má na starosti prázdne žalúdky, on iba zarába peniaze. Zuza sedí na stoličke a mlčí, otcova prítomnosť doma ju desí.
Anton na ňu hľadí prísnym pohľadom, priam zazerá. Vlastná dcéra sa jej nepozdáva.
– Je ti niečo Zuzi.? – spýta sa jej. Zuza chce zachrániť situáciu a spustí.
- Som hladná ako Čenkovej deti na trinástej strane. – a blížiaca rodinná spoveď zo strany otca je zažehnaná.
- Príjemne to tu rozvoniava. – prihovorí sa k Hedvige manžel . Má rád, keď príde z práce domov a v kuchyni to rozvoniava. Nejedol od obeda a po práci sa náhlil k rodine. Zuzanina predstava, že by mala rodičom povedať novinu o jej pravdepodobnom tehotenstve ju ubíja.
Anton sa už najedol a s novinami v rukách číta. Posunie si okuliare z nosa, vyzerá v nich ako rodinný diplomat. Zloží ich a rázne s očami nalepenými na Zuzu a znova nanovo sa opýta.
- A čo nového v škole? – Zuza sa zmôže sa akurát na chabé.
- Všetko je okej. – Vibruje očami sem a tam, rozmýšľa, akoby odpútala otcovu pozornosť. - Horúčka ma ničí. –
- Máš horúčku? – otcove otázky Zuzu pri stole rozčuľujú.
- Nechaj ju, Anton. Nevidíš, že je chorá. – zasiahne Hedviga a prestiera na stôl večeru . Zuza chytí do ruky lyžicu a začína pomaly jesť.
- Tá vôňa. – doloží a láduje do seba jedlo ako buldozer. Naozaj,vyhladla, o pár minút tanier ostáva prázdny.
– Otec chutí aj tebe? Mne veľmi. -
-Chutilo. Ale odkedy sa staráš o môj apetít? –
- Máš malér v škole, však? –
- Nie, nemám. – bráni sa Zuza.
- Dnes dávajú futbalový zápas FC Barcelona – Juventus Turín, - pokúša sa prehrýzť cez tému.Otec si dcéru nevšíma, dopije svoju obľúbenú dvanástku a chystá sa pozrieť športové správy. Zuzana si na stoličke konečne vydýchne,
je po všetkom, hoci iba na dnes.
Ale čo bude zajtra? Čo ju čaká?
Je obyčajný školský deň. V šatni sa žiaci prezujú, kabáty zavesia na vešiaky a odchádzajú na prvú hodinu. Je desať minút pre ôsmou, za chvíľu začína hodina biológie. Zuza prechádza chodbou, spolužiaci na ňu zazerajú ako na mimozemšťana, ktorý do triedy nepatrí.
Určite to už všetci vedia. Vojde do triedy a sadne si na svoje miesto. Sedí tu vždy, jej miesto je pri okne. Vyberie z tašky zošit, pero, trieda na ňu sústavne zazerá krivým oko. Správa že ju Andrej Kočík znásilnil sa rozšíri určite po celej škole. Zuza by sa najradšej nevidela. Odrazu do triedy vstúpi Gondíková, učiteľka geografie.
Už roky učí na škole. Pošuškáva sa, že o tri roky pôjde do dôchodku. Celá škola sa teší, veď vždy bola prísna pedagogička a aj dodnes je. Nikomu nič nedarovala. V triede je zvláštne ticho, odchodom do dôchodku si vlastne uvedomuje aj učiteľka. Škola jej bude chýbať. A tak vysvetľuje látku s pokojom a s kľudom, bez hnevlivým emócii. Do zvonenia ostáva iba pätnásť minút, do triedy nečakane vstúpi ako víchor triedna učiteľka Zemenčíková.
- Sadnúť! Vážení, celá trieda VII. A ostáva na piatu hodinu v učebni B – 3, kde sa bude konať triednická hodina. Účasť všetkých je nepodmienečná, žiadne blicovanie, úteky domov! Jasné? A ty Kočík, ty budeš v triede sedieť prvý a vyčkávať ma kým neprídem. –
Zuza sa pozrie vražedne na Andreja a hodí na neho škodoradostný úsmev. Tak predsa prišlo na lámanie chleba. Andrej si to zaslúži si to! Je už pre svoju triedu nezaujímavý, mnohí z triedy sa na neho hnevajú, veď ich pozval na žúr a potom ju znásilnil, čo spravil je nepochopiteľné.
Michal, je večný ranostaj, je hore už od šiestej.
V kuchyni si pripraví raňajky, nareže si chlieb, natrie si ho so syrom, to mu úplne stačí. Viac by aj tak do svojho žalúdka nedostal. Spraví si kávu, miluje takéto rána. Je ticho a on si ju môže v pohode vychutnať.
Odpustí mu Kamila? Dopije kávu, vyberie z chladničky zeleninu a karfiol, očí päť mrkiev, dve stredné veľké kaleráby a spraví svoju zeleninovú polievku, veľmi ju obľubuje.
Jeho žalúdok momentálne potrebuje vitamíny, hlavne teraz, keď je po opici.
Keď Michalova mama vstane, do polovice je obed hotový. Na to, že Michal je muž, ide mu varenie od ruky. Pri stole vládne pokoj a kľud. Roštenka s ryžou a zeleninová polievka sa vydarila. - Obed je vynikajúci. – pochváli Michala mama.- Chcem ti povedať jedno. Kamile si tým veľmi ublížil, že si ju udrel. Mal by si sa s ňou porozprávať.
- Vynasnažím sa a ďakujem za všetku tu oporu Som rád mami, že ťa mám. –
A ja ťa mám rada,ver. A chcem ti iba dobre. Tu nejde o to, že nechcem, aby si nebol u mňa. Tu ide o tvoje šťastie, sama vidím ako sa pre Kamilu trápiš. Nemám pravdu? – Michal si povzdychne.
- Máš a veľkú. –
XXXXXXXXXXX
O niekoľko dní neskôr
Rána sú vždy krajšie, keď muž myslí na lásku. Do krajšieho rána Michal nemohol ani vstať. Je rád, že mama mu odpustila, no odpustí mu i Kamila? Vstáva pomaly, kráčajúc do kúpeľne umyť si zuby. Dnes sa pripraví do gala, oholí sa, oblečie sa a zájde za Kamilou.
Mama zrána nie je doma, pravdepodobne si odskočila k susede, je bezvládna, odkázaná na cudziu pomoc a často jej pomáha. Na stole vidí akýsi papier a rovných pädesiat euro.
Chytí papier do ruky a číta, je to odkaz pre neho.
A Michal číta.
Ušetrila som ti peniaze. Kúp pre Kamilu kvety a pozvi ju na večeru. A už nikdy ženu neudri!
Vezme si pädesiat euro zo stola, obzrie sa za seba, v pohľade sa mu zračia spomienky na tento byt, kde strávil boľavé detstvo. Vychádza do zasneženej ulice, prejde na druhú stranu ulice pomedzi bloky a stratí sa sídliskom.
Kráča v stopách, v ktorých necháva vlastnú minulosť a biele zasnežené ticho. Po dvadsať minútovej ceste konečne vstupuje do bloku, kde býva Kamila, stisne zvonček na dverách a čaká. Kamila otvorí a usmeje na Michala. Sám nevie ako má začať, ale predsa pretrhne v sebe tú nepredstaviteľnú trému a prehovorí.
- Prepáč mi ,Kamila. Nechcel som ťa udrieť. Milujem ťa nadovšetko. –
Kamila mu už dávno odpustila. Jednoducho ho chytí ho za ruku a stiahne ho do bytu. Michal ju chytí za ruku, túži po nej rovnako ako ona po ňom. Odpustila mu všetko, je čas na lásku.
Na nemocničnej chodbe netrpezlivo čakám. Primár mi sľúbil, že sa so mnou porozpráva. Som netrpezlivá, veľmi nedočkavá, rozhovor s primárom je pre mňa veľmi dôležitý. Odrazu počujem štrngot kľúčov, zámka dverí cvakne a tie sa otvoria. Primár vstupuje práve na oddelenie, naše pohľady sa stretnú.
Primár sa pozrie na mňa ako lekár sa dokáže vcítiť do mojej psychiky, dokáže pochopiť, čo je pacientova netrpezlivosť. Otvára dvere do svojej pracovne, rukou spočinie na kľučke, stisne ju a naznačí mi, aby som vošla.
- Nech sa páči, vstúpte! –
Sadne si, zloží ruky na stôl, ako to robí obvykle a začína sa so mnou rozprávať.
- Tak pani Petra, o čom sa chcete so mnou porozprávať?-
- Rada by som po Novom roku nastúpila do práce. Do celého invalidného dôchodku nechcem ísť. Cítim v sebe dostatok sily pracovať, chcem byť ešte užitočná pre svoju firmu. -
Primár prikývne.
- Súhlasím, hlavne keď sa na to zdravotne cítite. Vaše výsledky sú v norme. Samozrejme, môžeme to skúsiť, ale prosím vás, v práci sa nezaťažujte! Máte sa ináč? Sú nejaké zdravotné problémy?
- Mám sa v pohode, len keby som po chemoterapii nebola tak unavená.
- Liečbu postupne upravíme, únava časom ustúpi. Hneď po Novom roku do práce nenastúpite, vaše telo po chemoterapii potrebuje rekonvalescenciu, je veľmi dobre, že telo vaše telo prijalo dobre, vlasy vám nevypadávali vôbec a to nás teší. Sedemnásteho januára môžete pomýšľať na odchod domov. Občas sa môžu vyskytnúť menšie zdravotné problémy, ale pravidelnými kontrolami im vieme predísť. –
Som rada, že rozhovor takto dopadol, presne tak si ho akosi predstavovala.
- Ďakujem vám za všetko, pán primár. – docent Proščák je rád a moje uznanie prijíma. Ovplývam šťastím : čoskoro pôjdem domov, dokonca nastúpim po Novom roku do práce.
Som rada, všetko sa obrátilo na dobré.
Celý deň myslím na deti : na Romanka, akosi ma dávno nenavštívil , Kamila povedala, že Roman sa chystá na futbalový zápas s mladými bratislavskými hráčmi. Najradšej by som ho vyobjímala a mala pri sebe. Ležím na posteli, pomaly zapadám do poludňajších driemot a zaspávam. Po tabletkách ma vždy chytá spánok. Primár nám vravieva, najlepšie je si pospať, spánku sa nikdy netreba brániť.
Samotný pobyt v nemocnici dokáže pacienta riadne unaviť. Ten sústavný monotónny režim, nuda, iba štyri steny navôkol a nič viac. Bolesť, ktorú preciťujete veľmi intenzívne, spolu s túžbou po domove je neznesiteľná. Povznieslo ma primárovo rozhodnutie. od Nového roku budem pracovať, nastúpim do kolektívu a budem opäť súčasťou firemného kolotoča.
Splnia sa mi sny, byť v permanencii medzi kolegyňami. Stanem sa súčasťou kolosa našej firmy, splní sa mi to, po čom som tak nesmierne túžila a chcela.
Pocit, že budem opäť pracovať, má povznáša a dodáva odvahu nanovo žiť. Sediac na stoličke hľadím cez okno zasneženej zimy, kedy z oblohy padajú snehové vločky, to odráža už obraz vianočnej pohody. Na vianoce v kruhu rodiny sa nesmierne teším.
Prichytím sa pri myšlienke, ako sa vidím na Vianoce s rodinou. Znamená to pre mňa obrovskú silu, ktorá má ženie vpred. Aj sestričky zbadali môj optimizmus a ako povedala sestrička Norika,všetci sa tešia,že i v takýchto ťažkých chvíľach, dokážem byť šťastná a prirodzená.
Po Vianociach sa na pár dní vrátim do nemocnice, ale naozaj bude to iba na pár dní. Potom ma čaká konečne domov a zamestnanie, kolegyne a práca vo firme, na ktorú sa veľmi teším.
Mám nové spolupacientky, aspoň čosi...,, veď nemocničná samota zabíja.
Na izbu prišla mladá študentka, rozumiem si s ňou ako s dcérou.
A potom je tu postaršia pani, ktorá prišla dva dni po mladej študentke.
Je iná ako ostatné staršie ženy, ani sa rovnať nemôže našej babenka, tá bola vždy čiperná.
Ležím na posteli, zavriem oči a len tak pozerám na strop, premýšľam.
Keď v tom sestrička zvolá.
– Petra, Bačinská, návšteva! – Vstanem, zoberiem na seba župan a odchádzam na chodbu. Som v napätí. Kto to len môže byť? Nikoho nečakám. Kamila už na návšteve bola, hlodá ma zvedavosť, neviem kto by ma mohol prísť navštíviť.
Upravím si vlasy, pozriem sa na sestričku, tá však pracuje, sústavne vypisuje akési papiere a píše.
Podídem k dverám, sestrička stlačí elektronický systém, dvere sa otvoria
a ja prisahám skoro od prekvapenia odpadnem. Vo dverách s kyticou ruží stojí Pavol. Toto hádam nie, tomu nemôžem uveriť. Táto návšteva stojí za všetky drobné.
- Pavol? Hádam to nemyslíš vážne. Ty si prišiel? Potom všetkom a k tomu s kyticou ruží. Ty si sa zbláznil? –
Možno reagujem svojsky, ale táto návšteva ma prekvapila a riadne.
– Chcem sa ti ospravedlniť za za všetky bolesti, ktoré som ti spôsobil. Odchádzam z tvojho života, z tvojej mysle navždy a nechcem sa rozísť s tebou v zlom. Pavol mi podáva kyticu do ruky.
- Odíď, odíď, prosím ťa! – a hľadím na neho ako na chladný kameň, už nič k nemu necítiť. Pavol iba stojí, nevie, čo má robiť, obaja sme sa dostali do nečakanej situácie, je to trápne divadlo. Nemienim ho ďalej hrať, jeho ďaľší scenár si nepripúšťam. Najradšej by som túto návštevu ukončila.
– Odíď, Pavol, lebo za seba neručím! – Zvýšim na neho hlas. Manžel, na ktorom mi už nezáleží stojí ako soľný stĺp, ani sa nehne, náhle sa pozriem na sestru, naznačím jej nech Pavla vyprevadí aj so svojimi ružami. Sestrička pochopí, otočím sa chrbtom k Pavlovi a povie mu.
- Pán Bačinský, ukončíme túto návštevu, kvety, si prosím zoberte so sebou. vaša pani manželka o ne nestojí. –
Pavol vezme kyticu ruží späť, vie nemá zmysel ďalej pokračovať v nášteve a vychádza z oddelenia.
Po jeho odchode som v šoku. Pavla chcem vymazať zo svojej pamäti. Myslím na každého iba nie na svojho manžela, ktorý mi nebol vlastne nikdy oporou.
Za dva týždne budem konečne v kruhu rodiny, s Kamilou a Romanom.
- Kto chce môže nám pomôcť, pripraviť v kuchyni občerstvenie pre deti - ozve sa nečakane vrchná.
– Samozrejme pôjdeme. – poviem a pretrhnem svoje spomienky .
K môjmu súhlasu sa pridávajú aj ďalšie pacientky z oddelenia.
V samotnom nemocničnom ovzduší cítiť príjemnú vianočnú atmosféra. Spolupacientka Olívia z vedľajšej izby donesie pomaranče a banány, svojou troškou sa pridávajú i ostatné ženy a pacientky robia ovocnú misu, ktorú dáme na stôl. Na veľkej spoločnej chodbe budú mať deti pre nás spoločný program. Robíme pre nich malé pohostenie, i čosi naviac, aby oddelenie bolo pekné a útulné. Všetko sa pekne kryštalizuje, pripravuje na dnešný poľudňajší deň
Okolo pol štvrtej prichádzajú deti, usmiate a šťastné ukázať, čo vedia.
Akoby ani neboli v nemocnici.
Presne na trištvrte na štyri program začína. A treba povedať na záver, detský program sa naozaj vydaril. Všetkým sa ich vystúpenie páčilo, tlieskame im. Na chvíľu i deti boli šťastné, i ony zabudli na svoje chorobu, pre ktorú sa do nemocnice dostali.
Po ich vystúpení, ktoré bolo príjemným spestrením dnešného popoludnia
ich ponúkneme našim občerstvením, rozprávame sa časom medzi nimi a je nám veselo.Deti po predstavení odchádzajú a nám sa blíži čas večere. Po nej si pacienti v spoločenskej miestnosti pozerajú televíziu a po večierke sa ide, ako ináč spať.
Dnešný deň všetkých unavil.
Je už večer s tmou na oblohe a s hviezdami ako doma.
Chytá ma radosť z dnešného dňa, ale Pavlova návšteva bola pre mňa nepríjemným šokom. Čosi vôbec myslel? Odpustím mu, za to, čo mi spôsobil?
Tak to sa veľmi mýlil.
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
13.4.2019
