Návrat do nemocnice je pre mňa ťažký. Dolieha na mňa samota, tak veľmi chcem znova objať svoje deti. Túžim byť opäť doma s rodinou. Je iba streda, tri dni po priepustke a k tomu primárska vizita. Všetci na izbe počúvajú primára a sú netrpezliví, čakajú, či pôjdu na priepustku cez víkend. Kristíne oči žiaria. Tá už teraz vie, že pôjde natrvalo domov a začne nový život.
Verí si konečne, vie, že to dokáže. Má manžela, ten dokázal, že vie byť chápavý a tomu je Kristína nesmierne rada. Závidím jej trocha, nedokážem sa vyrovnať so skutočnosťou, že už odchádza . Viem, že sa musím bezpodmienečne vrátiť do práce, aby som znova ožila, je to môj jediný zmysel života, byť v kolektíve. Primár ku mne pristúpi.
- Pozerám vaše výsledky. Akosi váš stav sa po horúčke zhoršil.
- Žiaľ budeme, musieť pristúpiť k chemoterapii. –
Chytím sa postele, jediné, čo dokážem sa spýtať je.
– Kedy? –
- Najprv pôjdete o týždeň na priepustku, chemoterapiu spustíme až o dva týždne v utorok. – Zachváti ma chaos. Chemoterapia! Predstavím si jej negatívne následky, vypadávanie vlasov, sústavná nevoľnosť a ticho zavzlykám.
- Ako však na vás pozerám, ste i v depresii, predtým pravdepodobne budeme musieť naordinovať autogénny tréning. Liečba sa tak predĺži. Pán doktor určí ďalšiu liečbu. – primár Proščák sa pozrie na psychológa Igora Krajčoviča.
- Na tomto oddelení pán doktor dosahuje s pacientmi vynikajúce výsledky. Mudr. Krajčovič má Karlovu univerzitu v Prahe, za sebou plejádu skvelých lekárov, pedagógov, čo hovorí samo za sebou. –
Doktor Krajčovič iba súhlasne prikývne .
- Od zajtra pani Bačinská, môžeme začať hoci aj individuálnou liečbou, čo urýchli celkový liečebný proces, posunie vás vpred a pripraví na prvú chemoterapiu. Veľa závisí od vás, ako budete pristupovať k liečbe ako takej. Snažte sa, prosím! –
- Rozumiem. Vynasnažím sa. – uisťujem ho..
Biely plášť mu veľmi sekne, ruky vo vrecku a ten spôsob, akým pristupuje zvlášť ku každému pacientovi. Je dobrosrdečný, každému chce iba dobre, k pacientom sa správa skôr priateľsky, akoby ani nebol lekár, ako by bol ich brat, či priateľ, ktorý im chce poradiť.
To ostatné je na nás, pacientov.
Vojdem do izby , ľahnem si na posteľ a spravím si pohodlie. Musím sa odreagovať, uvedomím si, tu v každej izbe visí smrť a večná samota, len o nej nikto netuší. Zvláštne, aké je to, keď človek myslí na smrť, na rodinu, na svojich blízkych. Nedokážem sa ubrániť myšlienkam tejto myšlienke. Nechcem zomrieť, chcem ísť domov k deťom.
Už ani sledovanie televízie ma pomaly nebaví, som nerozhodná, chcela by som byť konečne doma, celá sa trasiem. Chytím do ruky mobil a volám Kamile. Vytočím jej číslo, netrpezlivo čakám.
- Prosím, mami. Som rada, že voláš. –
- Kamilka, o týždeň pôjdem znova domov na priepustku. – prehltnem bolesť,
na pár sekúnd sa odmlčím, potom opäť rozprávam. – Nechcem vás stratiť, Kamilka moja. – slzy sa mi nahrnú do očí.
- Nestratíš nás. Sme tu pri tebe. – Kamila sa ma snažiť upokojiť.
- Romanko sa má ako? Otec sa neozval? – opýtam sa.
- Roman sa má dobre. Darí sa mu v škole. Všetko bude iné, keď prídeš domov. Otec zatelefonoval iba raz, myslela som, že telefón vyhodím do vzduchu.
Ešte má odvahu a drzosť zavolať. Prídem na deviatu, mami. A nevzdávaj sa! –
Vychádzam zo spoločenskej miestnosti s mobilom v ruke a idem do izby, položím ho do nočného stolíka a kráčam k pracovni psychológa. Som rozhodnutá ho požiadať o pomoc. Prichytím sa pri skutočnosti, že držím záves v ruke a hľadím na jesenný deň plný lístia, farieb plného obrazu, ktorý by nikto nenamaľoval. Takúto krásu dokáže namaľovať iba príroda.
Okno na chodbe je práve otvorené, zachytím chladný jesenný vietor, uvedomím si si samotu, ktorú prežívam. Je neznesiteľná, také sú však chvíle človeka, ktorého osudom je dané trpieť. Stojím na chodbe v tichu popoludnia, proti za mojim chrbtom má psychológ kanceláriu, je v práci.
Určite sedí za stolom a pozerá do lekárskych správ. Musí dnes napísať niekoľko posudkov na pacientov, možno ani nestihne obed. Jeho práca ho pohltila naplno. Skutočnosť, že ho na Karlovke učil známy psychológ Miroslav Plzák ho zaväzuje, byť skvelým psychológom.
Zaklopem na dvere.
- Ďalej. – povie a zahĺbený nad papiermi sa venuje svojej práci. Zloží okuliare a zahľadí sa na dvere. Stojím v nich, ani neviem ako začať.
- Pán primár mi nariadil autogénny tréning, tak som prišla. –
- Viem, sadnite si, pani Bačinská. – usadím sa .
- Čaká ma chemoterpia,, veľmi sa bojím. –
Igor Krajčovič ma pozorne počúva a prehovorí.
- Drieme vo vás veľká neistota. –
- Vaše sebavedomie upadá. – a zahľadí na obraz, ktorý visí na stene. Je to obraz búrky, prebíjajúcej sa s vlnami na mori. Pláva na ňom potápajúca sa loď, ktorú vietor bičuje do plachiet.
- S psychikou človeka je to v ťažkej chvíli ako s týmto obrazom, na ktorý a obaja pozeráme. Momentálne sa všetko vo vás zmieta, cítite sa ako táto potápajúca loď, vydaná napospas osudu. Máte ten istý pocit ako kapitán tejto lode. Viem, je to bezradný pocit, pritom stačí tak málo, veriť vlastným silám. – uvedomujem si jeho slová.
Zvláštne, mám dojem, akoby som psychológa poznala odjakživa.
Jeho slová sú presvedčivé, verím im. Sála z neho stopercentná istota, že budem zdravá.
- Treba si len veriť a veľmi dúfať. Potrebujete individuálnu terapiu .Začneme hneď zajtra ráno. – a pokračuje, popritom mi vysvetľuje na akom princípe funguje autogenný tréning.
- Veľa závisí od vás, pani Bačinská. – Lekár mi naznačí, je čas môjho odchodu z jeho pracovne. Som nesmierne spokojná, že si s psychológom tak rozumiem.
Je skoro čas obeda a mňa chytá hlad.
V jedálni je rušno, pacienti sa medzi sebou rozprávajú, svojim spôsobom pre mnohých stávajú akýmsi osobným sviatkom. Človek má odrazu bližšie k človeku a sám cíti, že svojimi problémami i malými smútkami nie je sám.
Dnes je streda, vstala som z postele svieža, plná sily a odhodlania bojovať.
Deti ma potrebujú, moje deti, Romanko a Kamila. Veď čím by boli deti bez matky, iba opustené nebo bez Boha. Je už po raňajkách. Kráčajúc po chodbe, sadnem si na stoličku. Na stole leží časopis Lišiak . Kedysi som ho pravidelne kupovala a rada lúštila. Doplňovať tajničku, postupne sa k nej dopracovať, bolo pre mňa obrovským pôžitkom.Výrok, ktorý som vylúštila mi robilo veľkú radosť.
Myšlienky a citáty slávnych som si zapisovala do osobitného notesíka.Vždy ma takéto zmýšľanie velikánov veľmi zaujímalo.. Pavol často vychádzal okolo jedenástej večer do kuchyne zapáliť si cigaretu..- Čo ešte nespíš? – pýtal sa ma. Vlastne mal pravdu, on sa už vyspal a ja som len vtedy ukončievala svoju každodennú zmenu v kuchyni. Potom som si sadla a lúštila som, alebo len tak do polnoci čítala Slovenku.
Lúštiť znamenal pre mňa oddych, relax po fyzickej namáhavej práce. Zapnúť naplno svoje mozgové závity po dennej šichte medzi hrncami a neumytým riadom, mi doslova lúštenie prinášalo pocit príjemných chvíľ.
Psychológ hneď po obede otvorí dvere na svojej pracovni a osloví ma.
– Pani Bačinská, môžeme pristúpiť k samotnému autogénnemu tréningu,
ale poďte najprv sa trochu porozprávame, aby ste vedela, čo vás čaká. –
Sama si nedokážem vysvetliť momentálnu skutočnosť, v ktorej sa teraz nachádzam, ale prístup psychológa, jeho úsmev, z ktorého vyčaruje obrovská charizma je obdivujúca. Lekár zvažuje každé slovo, aby ma naladil na tú správnu strunu. Okno v jeho pracovni má neustále pootvorené, zvonka cítiť príjemný čerstvý vzduch. Nadýcham sa ho, uvedomujem si svoj osud potrebujem rozdýchať. Psychológ Igor Krajčovič so mnou začína psychoterapiu.
- Nedovoľte preniknúť negatívnym pocitom, tých je nutné sa ich čím skôr zbaviť. – povie a toto konštatovanie sa mi vryje v pamäti.
- Predstavte si, že ležíte na deke, ste pokojná, uvoľnená, nebojíte sa ničoho. Ste na pláži, slnko príjemne hreje, ste uvoľnená. Ležíte s pocitom istoty bez pocitu akejkoľvek úzkosti. –
Pomaly sa dostávam do akési zvláštneho stavu podvedomia,
so zatvorenými očami sa snažím uvoľniť si celé telo. Mám dojem akoby som bola ďaleko vzdialená od vlastných problémov, ktoré sa z ničoho nič vyriešili.
- Strach z budúcnosti je minulosťou, žijete v reálnej skutočnosti zdravá. – vraví mi psychológ.
- Som šťastná, zdravá, uvoľnená, nemám žiadny strach. Som zdravá a stále som i bola. – navrávam si jeho repliku.Táto terapia trvá niekoľko minút. Predstavujem si dovolenku na Jadrane, je príjemný deň plný slnka. Je to pocit akejsi blaženosti, ktorý má privádza do inej novej dimenzie. Keď skončíme, psychológ ma vyzve, aby som pomaly otvorila oči. Vnímam okolie, zdá sa mi, akoby som sa prebudila z príjemného sna. Z ničoho nič sa pousmejem.
- Ako vidím učinkuje to.... S terapiou autogenného tréningu sme na dobrej ceste. Potvrdzuje to váš úsmev na tvári. – dodá Igor Krajčovič. Naberám novú silu a naozaj cítim sa dobre, verím, že môj stav sa bude zlepšovať.
Doktor mi podá akúsi brožúrku o sile a pozitívnej energii so slovami.
- Dávam vám túto brožúrku, začítajte sa do nej a presvedčíte sa, že všetko pozitívne o autogennom tréningu nie sú báchorky a nezmysly, ale je to čistá pravda. –
Prídem na izbu, ľahnem si na posteľ a spravím si pohodlie. Brožúrka o autogennom tréningu je farebná, tým zaujme automaticky, ešte viac. Vezmem ju do ruky a najprv listujem. Vždy to tak robievam s každou knihou, chcem vidieť, čo je v knihe, či ma vlastne dokáže zaujať. Psychológ mal pravdu, brožúra ma zaujme od svojej prvej strany.
Hneď v úvode je odborný článok o mozgu ako takom, jeho činnosti, z čoho sa skladá a podobne. Pravda je taká, že autogenný tréning a mozog úzko spolu súvisia, spolupracujú spolu a vytvárajú akýsi výsledok, ktorým je samotné uzdravenie pacienta.Ten si má navodiť pocit uvoľnenia, pohody a dobrej nálady.
Neskôr nasleduje monológ pacienta, v ktorom si vraví pozitívne veci a navodzuje situácie, v nich však nesmie použiť slovíčko nie. Keď sa mozog dostane do polohy alfa, vtedy mozog začína pracovať. Najlepšie je robiť toto zmyslové cvičenie pri hudbe, aby sa človek z tejto polohy dostal, ináč môže zapadnúť do hlbokého bezvedomia..
Čítam si , keď v tom do mojej izby prichádza doktor Igor Krajčovič a položí mi na nočný stolík pri mojej posteli ešte zaujímavejšiu knihu.
– Ak chodíte do kostola a ste veriaci človek, táto kniha vás zaujem dvojnásobne. Som rád, že ste verná čitateľka mojej knižnice. –
V stredu na oddelení je viac sestričiek. Pacientky uprosia vrchnú sestru, či by sa nedalo zariadiť, aby pacientky so sestričkou Teréziou šli na prechádzku okolo nemocničnej záhrady.Tá tiež patrí ku komplexu nemocnice.
- Je to možne, samozrejme. – súhlasí vrchná.
- Okolo druhej buďte pripravené. Sestrička s vami vyjde pred oddelenie. –
- To je skvelé. – a každý sa vopred teší.
Po obede sme nasýtení a spokojní, sedíme na balkóne a vychutnávame si príjemný jesenný čas. Počasie sa na chvíľu akoby umúdrilo. Ani mrak sa na oblohe nepohne, slnko si pravdepodobne zmýlilo dráhu, zablúdilo a svieti trocha bojazlivo, ale predsa. Čakáme kedy budú dve a my pacientky budeme môcť vyjsť na prechádzku.
Smelo bez zábran si vyzlečie tričko a hra na fľašu pokračuje Práve sa roztáča žúr ako sa patrí. – Fľaša toč sa! – povie Andrej, roztočí ju a zazerá na Zuzu, tá sa na neho pousmeje.Andrej to považuje to za dobré znamenie. Fľaša zastane hrotom u Zuzy. Partia od radosti zhíkne Chalani s vypúlenými očami na jej tričku, sa nedokážu od nej odlepiť. V červenej podprsenke sa jej hojdajú krásne prsia, všetci do jedného tento nečakaný striptíz schvaľujú a tlieskajú ako o dušu.
Žúr pokračuje. Andrej chytí Zuzu za ruku a odchádza s ňou do obývačky. Sadne si na gauč a objíme ju. Ani sama Zuza nechápe, ako sa to mohlo stať, že s ním vôbec ide do druhej izby. Odrazu zacíti jeho neposlušnú ruku, ako sa vkráda pod jej tričko. Jej prsia Andreja vzrušujú. Nedostal Luciu, ale dnes dostane určite Zuzu. Túži sa s ňou pomilovať. Zavzlyká od vzrušenia.
Zuza je jeho! - Nie, povedala som nie! Rozumieš, nie! -
Prestáva sa jej páči táto romantická hra na dospelých. Andrej prechádza do fázy arogancie a drsnosti, strhne z nej tričko a sťahuje nohavice. Zuza má super sexi postavu, jej boky ho privádzajú do ošiaľu, je až príliš dokonalá.
- Si moja, moja, Zuza, iba moja. – Z romantického playboyáka, sa stáva drsný mladý mladík, ktorý urobí všetko , aby dosiahol svoje. Vášnivé dotyky sa odrazu vytrácajú,, nemajú nič spoločné s láskou. Andrej vytiahne z vrecka čistú vreckovku a zapchá Zuze ústa. - A teraz ma, moja milá, budeš ma počúvať! Spravíš to čo chcem!– a mení sa na zviera, ktorý si podmaňuje svoju korisť.
A Andrej Zuzu surovo znásilní.
Keď sa odbaví, natiahne na seba nohavice, oblečie sa a nechá ju o samote. Zuza sa rozplače,ostáva sama, na pospas vlastného osudu. Jej plač je tak intenzívny, že doľahnedo vedľajšej izby. Lucia sa práve vo vedľajšej izbe rozpráva s Romanom, tento prenikavý vzlyk, ju však nenecháva ľahostajnou. Pootvorí dvere, netušiac odkiaľ takéto kvílenie vychádza a nájde svoju kamarátku so slzami v očiach . – Čo reveš ako najatá sanitka pred výjazdom? –
Akoby som nemala dôvod. Andrej ma znásilnil. –
- To vravíš len tak, aby si bola zaujímavá. –
- Nie, naozaj, znásilnil ma. Chápeš, ten pes ma znásilnil, grázel jeden.-
-To ťa len tak znásilnil? -
- Bozkávali sme sa, chcel viac. Potom svoj čin dokonal. –
Lucia vyberie z vrecka nohavíc papierovú vreckovku a podá ju Zuzane..
– Zabijem toho magora, to mu nedarujem ! - Lucia vyjde z izby a necháva ju rumázgať so slzami v očiach ďalej.
Andrej v predsieni práve popíja víno akoby sa nič nestalo. Zalieva ho pocit rozkoše, Zuza je jednoducho kočka, dievča so všetkým, čo k tomu patrí, možno lepšia ako ako hociktoré baby v triede. A možno ešte dokonalejšia v kráse ako samotná Lucia. Bez akejkoľvek výčitky svedomia si naleje za pohár vína, tento žúr sa vydaril, presne takto si ho predstavoval, pomyslí si.
- Ty nechutné prasa, ešte k tomu dvíhaš pohár na oslavu? Nehanbíš sa? Máš v sebe, čo len štipku svedomia? - osopí sa na neho rozzúrená prichádzajúca Lucia. –
- Je to moja vec! Nestaraj sa! Nech ťa viac zaujíma tvoj Roman. –
- Čo sa stalo? – opýta sa Roman zvedavo a pridruží sa k rozhovor
- Ten idiot znásilnil Zuzu. –
- Čo ??? – Roman prudko vytrhne z Andrejovej ruky pohár.
- A ešte to zapíjaš? - Chytí ho za golier, pozrie sa mu priamo do očí a vrazí mu facku až sa mu z hornej pery spustí krv. Toto Andrej teda nečakal, je to až prisilná káva udrieť ho vo vlastnom byte.
- Tak to si teda nemal .Toto si vypiješ, až ti budú gule plakať. –
- V mojom dome ma nikto fliaskať nebude. Jasné? –
Roztiahne ruky doširoka gestom na všetky svetové strany a nahnevane zreve.
- Čo na mňa tak pozeráte, akoby som bo kriminálny živel? –
Ani sám nevie ako má k tejto pravde blízko.
Michal kráčajúc ulicami sa v myšlienkach vkráda do svojho detstva. Bol ešte dieťa mohol mať tak dvanásť rokov, tešil sa na vianočný stromček, ktorý otec doniesol z lesa. V tej dobe to bolo akosi v móde, vyrúbať jedľu, alebo borovicu a doniesť ju domov. Spájalo sa to s dobrodružstvom, a vždy to za ten risk stálo.
Pamätá si na to, akoby to bolo včera. Blížili sa Vianoce, sedel s očami pri okne ako uzimená vločka a čakal kedy sa otec vráti. Na Štedrú večeru mala prísť i stará mama, zaspievať koledy a ich byt sa mal zmeniť aspoň na chvíľu na Boží chrám. Keď okolo štvrtej popoludní otec prišiel a ukázal mu jedličku, Michalovi sa oči naplnili spokojnosťou a pohodou. Vianoce boli v jeho detských očiach, v tej chvíli rozprávkou samou o sebe. Potom ju šiel zaklínovať do nastavca. Kým sa dovárala kapustnica, vyprážali ryby a robil sa vianočný zemiakový šalát, otec sa so susedom v pivnici opil na nepoznanie.
Vianočné sviatky tak nadobudli iné rozmery. Blížila chvíľa a oni ako rodina si mali sadnúť za spoločný stôl. Michal a mama však museli utekať z domu, skrývať sa, ináč by bol otec agresívny a veľmi zádrapčivý. Boli to najsmutnejšie Vianoce v jeho živote, v šere pivnice, obkolesenej tmou o smäde a hlade. Mama ho objala, pobozkala a riekla.
– Šťastné a veselé Vianoce, Miško. –
Michalovi vyhŕkli slzy z očí a rozplakal sa.
- Prečo mami, prečo? - pýtal sa jej. Nerád na to spomína. Jedine mama
mu ostala, vždy mu bude oporou v dobrom a zlom. Prejde popri fontánke
na druhú stranu ulice. Vie, pôjde k nej, jedine ona ho pochopí. Túlajúc nocou tak k mame a zazvoní pri jej dverách. Michalova mama sa strhne v posteli, prehodí na seba župan a ide otvoriť dvere. Skoro odpadne. Michal je spitý pod obraz Boží, ledva sa drží na nohách
- Ty si teda vyzeral, počúvaj, Michal, - karhá ho ráno mama po včerajšku. - Nebuď alkoholik ako tvoj otec! Keď si si vybudoval šťastie a zamestnanie,
tak sa kroť a spomaľ! Lebo stratíš, to, čo si tak získal! -
Cíti sa previnilo, ublížil vlastnej matke. Vstane zo stoličky a kráča ku chladničke. Je mu nevoľno, žalúdok mu akosi štrajkuje.
- Čo hľadáš? - spýta sa ho podráždene mama.Toto od Michala včera nečakala, na otcove cirkusy v noci si zvykla, ale, že sa Michal opije ,ani teraz to nedokáže pochopiť. – V druhej poličke je kyslá kapusta akoby čakala na teba. –
Najradšej by ho vybičovala, zaslúži si to, aj keď už má na to svoj vek, Michal by si výprask naozaj zaslúžil.
- Si poklad. – poďakuje sa Michal a usmeje sa na matku. Je to taký malý pokus o zmier.
- Michal, neviem, čo sa stalo, môžeš tu ostať koľko chceš, ale viac už, prosím ťa nepi! Alebo si chceš zničiť život ako tvoj otec? –
- Ja som si ho už zničil. – Sadne si za stôl a rozpráva svoj príbeh, akoby nemal konca.Musí vydať zo seba všetkú tú špinu, valí sa na neho z každej strany.
- Ale Kamilu si udrieť nemal. Nezaslúžila si to! -
- Viem mami. - Michal sa zamyslí a mama má pravdu, ako vždy.
- Rád by som bol o samote s vlastnými myšlienkami. A vstáva od stola. –
- Choď! – počuje matkine slová, zarezávajú sa mu pod kožu. Prizná sa, najradšej by sa zahrabal pod zem , a radšej odchádza z kuchyne.
Sadne si do obývačky. Myslí na Kamilu, chýba mu nesmierne.
A prečo ju vlastne udrel?
Čo tým vyriešil? Sediac na gauči sa v ňom dvíha nepokoj, je nervózny.
Vystrie sa a ľahne si. Zhasne na seba lampu, ktorá stojí oproti gauču a pomaly zaspáva.Tak by na všetko nazabudol, tak veľmi by sa chcel prebudiť do inej reality. Bol by radšej keby sa jeho život uberal do budúcna iným smerom....
Michalova mama v kuchyni sa za ten čas rozhodne, že sa pustí do pečenie.
Upečie orechové rezy, tie má Michal veľmi rád.
Vyberie zo špajze mleté orechy, pripraví vymastený plech, zo skrine múku,
z regála notesík, kde má recepty od svojej mamy na rôzne pečené zákusky.Tento záznamníček si chráni ako oko v hlave, je pre ňu veľmi vzácny.
Michal bude určite rád, keď vstane a zacíti vôňu dobrého domáceho koláča a ona ako jeho matka rada, že pre svojho syna spravila aspoň takú radosť. Keď rezy upečie, sedí a počúva rádio, v tom vyspatý Michal vojde za ňou do kuchyne. Orechové rezy perfektne rozvoniavajú. Michalova mama ich položí na stôl a ponúkne mu ich.- Vezmi si – navádza ho, aby sa ponúkol.
Je skvelé byť doma, ale vlastná minulosť ho napriek tomu veľmi ťaží.
- Netráp sa, Michal! Srdcia plné lásky dokážu vždy odpúšťať. Kamila ťa má rada, ani sa nenazdáš a udobríte sa . A vezmi si, rezov je predsa dosť. – usmeje Michalova mama dobrácky na syna.
- Pár kúskov rezov odnesiem aj susede. –
- Dobre. – kývne Michal. Obráti list Hospodárskych novín, ktoré ležia na stole a začíta sa do správ Zaujíma ho ekonomické správy zo sveta a postupne číta všetko, ekonomika a svet peňazí je však prvoradá. Ináč číta rád a má rád i knihy ako také. Michal je skutočne vzdelaný človek. Vyberie svoj mobil z kufra, položený vedľa neho a vytočí Kamiline číslo. Na druhej strany linky zvoní, Kamila však bohužiaľ nedvíha.
Keďsa Michalova mama vráti domov sadne si k nemu.
- Suseda bola doma, rezy jej chutili, trocha som si pri nej posedela. – a od srdca sa rozprávajú sa. Toto Michal dávno potreboval.
- V prvom rade si musíš nájsť dobrého právnika, so stopercentnou istotou ho budeš potrebovať. S Kamilou sa bezpodmienečne udobri! Zájdi za ňou a vyjasní si to s ňou! –
- Mám veľmi dobrého kamaráta, je právnik. Študoval na univerzite Komenského právo. - Michal naberá zdravé sebavedomie,, ktoré mu doteraz chýba a to len vďaka svojej mamy. Vďačí jej za veľa. Váži si ju, veď mu je stále veľkú oporou.
Večer za oknami tmavne do sivo-čierna. Zdá sa bude pršať.
- Poďme už do obývačky, pozrieme si, čo je v televízii. – povie nečakane Michal. A tak obaja trávia večer pred televízorom. Je to jeden zmála spoločných večerov kedy sú spolu,
nemyslia na problémy. Bolo by však všetko v poriadku, keby tých problémov nebolo vôbec, lenže ich je, bohužiaľ, tie existujú.......
