Jozef Kočík práve dotelefonuje, položí mobil na stôl a bezradne ostane stáť. Z tohto telefonátu ma nepríjemný pocit. Dozvedel sa správu o zdravotnom stave svojej mamy.
– Musíme vycestovať k mame, volala sestra. Nevyzerá to s mamou najlepšie. –
- Čo sa stalo?- opýta sa ho manželka.
- Nevie sa postaviť na nohy. Starecká zašlosť a pridružila sa k tomu ostoporóza. Lekár nedáva tie najlepšie prognózy do budúcna. -
- V robote si vyberiem dovolenku a môžeme ísť . – uistí ho Renáta. Jozef si stále si opakuje sestrine slová a uvažuje. Pocit, ktorý v ňom vibruje, sa mu rozlieva v hrudi, nedajú mu pokoja. Sedia obaja v obývačke, neprehovoria k sebe ani slovo Aj Renátu správa zaskočila. Má svoju svokru rada, je medzi nimi výnimočný vzťah. A tak to ostalo i po rokoch. Svokra mala ťažký život, jej prvorodený syn zomrel ako polročný na zápal pľúc, zanechalo to na nej veľké stopy a veľkú prázdnotu v srdci.
Po dvoch rokoch prišiel na svet Jozef a po čase, keď mu mal štyri roky, narodila sa Saša. Boli to šťastné roky, na ktoré Jozefova mama spomínala vždy s láskou. Manžela pochovala ako štyridsaťsedemročného, bola to ďalšia rana pod pás. Ostala sama na výchovu svojich detí. Renáta vypne televízor, cíti bolesť, ktorú Jozef momentálne prežíva. Ako celú situáciu s Jozefovou mamou riešiť?
Z Jozefovej firmy sa totiž stáva firemný monopol. Bude sa mu pri svojich povinnostiach týkajúcich sa pracovných záležitostí, venovať i svoje matke a starať sa o ňu. Riadiť firmu a riešiť jej problémy. V dnešnej dobe to nie je jednoduché. Záleží mu na každom detaile, na každom pracovnom vzťahu so zamestnancami, aby výsledok viedol k spokojnosti zákazníkov. S ňou prichádza všetko ostatné.
Ako šéf firmy ju vedie už piaty rok. Jeho zamestnanci vravia o ňom , že je dobrý šéf, ak sa, ale rozzúri, stojí to za to. Má rád presnosť, podľa jeho filozofie, firma musí fungovať ako švajčiarske hodinky, inak neprežije. Každý detail musí do seba zapadať ako farby do Rubikovej kocky. Aj k sebe dokáže byť tvrdý Jozef tvrdý a nekompromisný, často ostáva po práci vo firme, musí jednoducho. Ináč sa to ani nedá.
Jozef Kočík je priamy a otvorený a priateľsky k svojim zamestnancom, no dokáže i pritvrdiť, zvýšiť na nich hlas hlas a byť prísny. Mal vždy vyššie podnikateľské ambície. Už na vysokej škole, kde sa s Renátou zoznámili, sa chcel venovať ekonomike. Za každú cenu si túžil založiť vlastnú firmu a časom krok za krokom šiel za svojim cieľom. Vcelku sa mu darí.., prichádzal častokrát domov unavený, robil nadčasy a to prinieslo i prvé úspechy v samotnej firmy, ktorú zveľaďoval, snažil sa, aby prosperovala, tak ako sa len dá.
Renáta patrí k ženám, ktorá zapadla do dobrej rodiny a všetkých si postupne získala.Nikto neverí tomu, že najviac si rozumie práve so svokrou. Sú samozrejme výnimky, keď si nevesta si so svokrou výnimočne rozumejú. Pre Renátu je svokra druhou mamou, dokázala k nej prísť, poradiť a pomôcť.
Byť riaditeľkou gymnázia, čím Renáta Kočíková je, prináša so sebou veľkú zodpovednosť. Jedno s druhým súvisí. Sú to spojené nádoby, tento životný scenár sa nedá jednoducho hrať. Obaja, Renáta ani Jozef v živote nikdy neboli herci, na nič sa nehrali. Na svojich tvárach nikdy nenosili masku, žili obyčajne tak, ako im prináleží skutočne žiť. Zo svojich detí majú radosť. Janka je vysokoškoláčka, študuje právo v Bratislave, len malý Andrej, junior, je vystrúhaný, akoby z iného dreva, spolieha sa na svojho otca. Jozef ho v problémoch nikdy nenechá, vyťahuje za neho horúce gaštany stoj, čo stoj. Je to nakoniec predsa jeho syn. Pevne verí, že raz sa mu za to poďakuje, aspoň v to verí. a dúfa ako otec.
Len, čo vojde Renáta do riaditeľne, pozrie sa na svoju sekretárku a poprosí ju o kávu. Nemala na ňu doma ráno čas. Rýchlo sa pozrie na blížiaci sa projekt, ktorý jej škola chytá. Chytí do ruky pero a začína robiť menšie výpisky. Akcia miss školy nie je jednoduchá záležitosť, dostali na ňu peniaze zo školských eurofondov a nutné je ju pripraviť. Na desiatu hodinu kvôli tomu chystá poradu a tak sa dnes vyučuje iba do pol dvanástej. Študenti majú dnes krátky deň a Renáte to za daných okolností aj vyhovuje.
Keď jej sekretárka donesie kávu, položí ju na stôl a pribali svoj bonus, milý úsmev, celý deň sa zdá jej zdá aspoň na chvíľu vydarený. S Kvetou si veľmi dobre rozumie, je šikovná, rozumie sa do svojej práce a sama je s ňou veľmi spokojná. S kávou v ruke, rozvoniavajúcou po kancelárii sú to najkrajšie okamihy v práci. Keď Renáta kávu spokojne dopije, vstane, vyberie zo skrine najprv zmluvy na projekt, na výstavbu novej telocvične a nového športového areálu.
Dovtedy chodila, vybavovala, presviedčala kompetentých na krajskom i okresnom obore školstva, kým nedostali dotácie a mohli sa začať z výstavbou. Dokonca bola k tomu aj dvakrát na ministerstve školstva, nech im dajú to, čo im patrí. A vybojovala si to. Teší ju tento pocit. Nemôže byť nič krajšie, ako, keď škola dosahuje dobré výsledky pod rukami riaditeľa školy....
Renáta si vypíše dovolenku, dnes bude mať ťažký deň. Bude sa musieť poponáhľať, čosi nákúpiť a rýchlo ísť domov. Už na obede pri stole s učiteľkami sa sústredí na to, čo ich čaká doma. Naobeduje sa oveľa skôr, kolegyniam sa ospravedlní, že nemôže byť s nimi dlhšie pri jednom stole. Povinnosti však volajú, aj ona má svoju rodinu, nemôže sa sústavne venovať iba škole. V centre mesta musí zájsť na menšie potrebné nákupy, kúpi čosi pre rodinu, nejaké tie polovýrobky. Andrej si ich iba zohreje v mikrorúre a o jedlo má postarané.
Večer je rozhodnuté. Vo štvrtok sa odchádza.
Jozef zrána pri raňajkách pri stole otcovsky pristúpi k Andrejovi.
- Andrej, nevyvádzať a slušne sa správať aj doma, aj v škole. Nechcem, aby keď prídeme domov sa susedia, alebo učitelia na teba sťažovali. –
- Jasné. – ubezpečuje Andrej.
Tentoraz Jozef s Renátou dúfajú, že ich syn nesklame, hoci je živé striebro rodiny. Jozef zbalí veci, do tašky a pomaly je všetko pripravené, je treba ísť. Renáta dá Andrejovi bozk na rozlúčku a pre istotu pripomenie.
- Správaj sa skutočne tak ako sa má. My sa to aj tak skôr, či neskôr dozvieme,
či si niečo nevyviedol. –
Andrej ostáva v byte sám. Nemôže mať z toho väčšiu radosť, že rodičia sú preč. Teší sa na žúr, ktorý sám pripraví.
V piatok na poludnie prechádza školským dvorom smerom k chodníku k opustenej budovy, tá tu stojí už roky. Staré opustené múry s rozpadnutou strechou slúžia na skvelú skrýšu na siestu s cigaretou v ruke. Vyberie si z vrecka cigaretu, pripraví si zápalky a zapáli si. Šluk po šluku si vychutnáva svoju obľúbenú červenú lightku. Keď ju dofajčí, zašľapne ohorok a vykročí k autobusovej zástavke. Jeho autobus zastaví pár metrov pred činžiakom, kde býva. Prejde na druhú stranu chodníka a pridá rýchlo do kroku. Suseda z druhého poschodia sa už v okne na neho usmieva cez svoje protézy.
- Vaši odišli, Andrejko? –
- Odišli. – odvrkne nahnevane, vycerí na ňu zuby a snaží sa zmiznúť z jej dohľadu. Vychádza na tretie poschodie, vezme kľúče do ruky a otvorí dvere. Keď vojde do bytu, pri pohľade na neporiadok v ňom, stráca všetky krásne ilúzie o samote. Uvedomuje si, ale má čas, aby ho dal do poriadku. Uprace v prvom rade kuchyňu a utrie prach.
Potom nechá zovrieť vodu na vajíčka, ktoré uvarí na tvrdo k chlebíčkom. Nastruhá na ne tvrdý syr, vyvetrá, pripraví poháre, prestrie obrus a môže čakať spolužiakov na žúr.Pomaly sa byt formuje, dáva sa do poriadku a je uprataný, čistulinky, že ho sám nespoznáva. Dnes sa prekonáva, má čisté svedomie, že pre žúr spravil maximum. Myslí sústavne na Zuzu. Myšlienky na ňu ho privádza do zvláštnych rozpakov.Táto babenka sa mu páči. Zuza a Lucia patria k najkrajším babám. Luciu, nech si berie Bačinský, keď ho nechce, ale Zuzana musí byť jeho.
I to je sexi baba, s postavou priamo od Boha.
Roman Bačinský je veľký frajer, ukazuje ako vie hrať futbal, aký je dokonalý futbalista. On je, ale Andrej Kočík, raz mu skutočne ukáže kto naozaj je. Už dávno nie je chlapec spod maminej sukne, dievčatá už vníma z iného pohľadu, trochu ženskejšie ako skutočný mladý muž, ktorý by si rád s niektorou aj pošpásoval. Andrej je unavený, sadne si na gauč do obývačky, keď v tom mu na stole zazvoní nečakane mobil.
- Čo horí? – ozve sa Andrej.
- Presne tak, veď žúrujeme a ty sa ma spytuješ, či horí. Okolo štvrť na štyri som u teba s demižónikom vína. Nie, aby som čakal pri dverách ako svätý za dedinou. – povie na druhej strane linky Robo, Andrejov spolužiak.
- Pokoj, som doma starec, zazvoníš a je ti otvorené. – v Andrejových slovách
je stopercentná istota. Sám ho vyčkáva, vie, že príde. Porozhliada sa po byte, Áno všetko je tip – top, dokonalé pripravené, ako má byť. Srdce v hrudi mu poskočí, teší sa na žúr a na Zuzu, pochybuje však, že príde, sám je na vážkach. Zuza, je cool baba a najväčší machri by mali však mať tie najkrajšie babenky. Veľmi by ju chcel mať. Dúfa, že dnes sa mu to podarí.
Okolo štvrť na štyri ktosi zvoní, Andrej ide otvoriť, vo dverách už stojí Robo.
– Čau. – pozdraví sa akoby bol doma a vojde do obývačky, položí na stôl demižón a dodá.
– Dones nejaké fľaše, aby sme víno preliali. - Andrej ich donesie a obaja víno prelievajú s radosťou, že žúr sa pomaly blíži .
- A prelievaj riadne, Roman, si predsa nejaký hostiteľ ! - mobil odrazu znova zazvoní. Andrej je z tohto zvonenia na nervy. Nestíha všetko.....
- Tu Fero Horsky, za chvíľu som Andrej u teba. –
- V poriadku.– Andrej sa otočí k Robovi a pomaly ďalej prelieva víno tak, aby sa nič nevylialo, ani jedna jediná kvapka na zmar. Na pol piatu sa chalani sa pomaly schádzajú, všetkým je jasné, že to bude poriadny žúr. Ktosi opäť klope na dvere.
- Idem im otvoriť –
Andrej prejde z obývačky na chodbu. Otvorí dvere a vo dverách vidí chalanoch. Nezaprú v sebe svoju mužnosť, okamžite ho zaskočia typickou otázkou.
- A čo, baby sú už tu –?
- Nebojte sa, za chvíľu ich tu bude celý hárem. – naznačí gestom Andrej, odrazu sa spustí smiech a Andrejovi kámoši veria jeho slovám.
Žúr začína.
Všetci sú v obývačke Andrej preleje víno z fliaš, chlast a pijatika na žúre nesmie v žiadnom prípade chýbať. A skutočne...Vzácnymi hosťami začínajú byť krásne pipušky VII.A triedy, ktoré postupne prichádzajú. Dokonca prišla i Zuza a to je najväčšie prekvapenie pre Andreja.
Ako poslední prichádzajú Roman s Luciou. Sadnú si nabok od partie, aby mali viac súkromia pre seba, chcú byť sami. Roman z Lucie nemôže spustiť oči, hľadí na ňu ako do zrkadla. Áno, úprimne povedané začína sa mu páčiť.
- Nehnevaj sa, že som sa k tebe tak správal v škole, mama je chorá, nevieme, čo bude ďalej. –
- Som na teba hrdá, že to všetko tak zvládaš! – pre Romana znamená toto dievča veľa, sám vidí, že ani on jej nie je ľahostajný. Andrej odrazu chytí flašu, sadne si na koberec do tureckého sedu. - Dámy a pani, prichádza hra na fľašu! – začne svoj dialóg a roztočí ju. Sleduje pri kom sa zastaví, hrot po dvojitej otáčke ukáže práve na neho.
Byt buráca smiechom a tlieska mu.
Posmelený aplauzom si vyzlieka tričko a v hre sa pokračuje. Ešte raz ju roztočí, želá si, aby hrot fľaše padol na Zuzu. Osud chce náhody a po dvoch otáčkach sa tak stáva naozaj stáva. Zuza si odpije z vína, na alkohol nie je zvyknutá, v tom sa jej zatočí hlava. Nezahanbí sa však a povie nahlas hrdo. - Keď hra na fľašu, tak poriadne a donaha. – vyzlečie tričko a ukazuje svoje prsia na obdiv.
Erika Dracenská sa pridáva sa k Zuze. Stiahne zo seba tričko a čaká na reakciu ostatných. Chalani sú spokojní, baby z VII. A triedy opäť nesklamali. Rika si vyzlečie nohavice a Andrej zatiaľ všetkým nalieva víno do pohárov na guráž. Ešte by babenky potrebovali vcucnúť do seba zo dva pohárikov navyše a chlapci by mali to, po čom baží každé chlapčenské srdce. Mali by stopercentný striptíz v priamom prenose. Ani Lívia nezaháľa, vezme si pohár, napije sa z neho a pred všetkými zahlási.
- Ľudkovia moji, toto nie je hodina matematiky so Starým chrenom, vyzlečie si nohavice a sleduje komu padne do oka. Na takú príma kočku je každý nažhavený. Marek chytí Livinine nohavice a držiac za ruku zaklincuje jej striptízový program so slovami.
- Budeš moja. – a Lívia ako poslušná mačička odchádza za ním.
Maxo, ten úbožiak sedí pri okne popíja už druhý pohár, musí sa posmeliť, ináč je nezrelý a neschopný na mužnosť pochopiť baby. V tom sa nestačí spamätať, ani dopiť pohár vína a má pri sebe Alenu. – Poď sa pobaviť zlatý môj, Láska je láska..... – chytí ho za ruku a hlúpo si pospevuje.Ich smer je kuchyňa. Nie príliš typický priestor na zbližovanie.
- Skúsme to na stole a bez gumy. – Maxo je z Aleny vyvalený. Ostáva v šoku, keď mu Alena podá kondóm a sprosto povie.
- Tak hýb sa, gigolo. Nerob sa, že ti je sex cudzí. – Alena je opitá, splieta somariny, ani o tom nevie vlastne, čo hovorí. Žije svoj vlastný svet žúru a to je pre ňu viac než podstatné. Zajtra, keď vytriezvie, nebude sa na nič pamätať.
Jozefova cesta za chorou matkou je zdĺhavá a zničujúca zároveň. Vo chvíli, keď Renáta zíde dolu po schodoch k parkovisku a Jozef si pripravoval kľúče odomknúť auto, vidí na ňom, že to už nie je ten jej usmiaty manžel, aký kedysi býval. Trápi sa, s kamennou tvárou sa na ňu pozrie, dokáže z nej veľa vyčítať. Jozef nečakal, že mama tak náhle ochorela a k tomu, keď sa nedokáže postaviť na nohy. Vedel raz to muselo prísť, uvedomuje si, prišlo to však neskutočne rýchlo. Má mamu rada, keby sa s ňou niečo stalo, nevedel by si to odpustiť. Svet je o smútku a bolesti, ten svet ponorený do šera boľavého ticha.
Otvorí dvere a položí ruky na volant, akoby preň ho prestal existovať čas, ktorý sa na chvíľu zastavil. – Uvidíš zdravie mamy sa dá do poriadku, uzdraví. sa. – povzbudí ho Renáta. Jozef bol naviazaný na matku. Bol vždy miláčikom rodiny, pre neho žila, dokázala by pre neho i zomrieť. Teraz tá chvíľa, akoby bola tu.
- S mamou odíde kusok môjho srdca. - dodá a pomaly naštartuje. Počuť iba hukot motora, ktorý splýva s Jozefovou bolesťou so slzami v očiach. Úzkosť v ňom narastá, preniká celým telom, tak veľmi ho to bolí. S mamou je zle. Bude to iné? Zmení sa to?
- Je vo veku, kedy sa nezomiera. - povzbudí ho manželka.
- Aspoň dúfam. - Renáta bola a je Jozefovi oporou. Teraz prišiel okamih mlčať, zdá sa to najlepšie riešenie. Hľadí sediac za volantom pred seba sa sústredí na cestu.
Je mu smutno na srdci.
Čím bližšie sa blíži domov , tým viac si Jozef uvedomuje a cíti veľký smútok. Sústredí sa na cestu, má pred sebou spomienky na detstvo. Doň ho patria súrodenci, otec a mama. Rodinný dom nevidel dávno, nedokáže si predstaviť, čo bude cítiť, keď stisne kľučku na bránke, vojde do dvora a vstúpi do domu. Pred ním sa mihotajú stromy zanecháva za sebou akoby svoju večnú mladosť.
Jozef zablúdi očami do spätného zrkadla, pozrie sa na ženu, s ktorou prežil roky šťastia a trápenia. Na Renátu sa môže spoľahnúť. Do jesennej atmosféry dňa zaševelí šum lístia, konáre stromov sa nechtiac bijú o otvorené okno auta. Jozef zacíti vôňu lesa. Ešte pár metrov, prejdu lesnou cestičkou a konečne sú doma. Staručká Gizka, sestra Jozefovej mamy Renátu a Jozefa vyzerá pri dverách .
Poludnie pomaly klesá k oblohe. Zvečerieva sa. Jozef zaparkuje auto pred domom, vystúpi a porozhliada sa. Renáta sa nadýcha vzduchu, je iný, trocha ostrejší a príjemne svieži. Gizka má smutnú tvár, čo svedčí o tom, že je zle. Ponorí sa do vlastných sĺz, a a všetci traja prekročia prah domu. Ani jeden z nich nechce, aby prišiel koniec. Vojdu do predsiene. Nestačia si ani oddýchnuť, keď zaznie Jozefova otázka.
- Ako sa má mama. – v tejto otázke je veľká obava, čo vlastne bude s mamou.
- Určite ste vysmädli... – konštatuje Gizuš a núka Jozefa a Renátu a mení tému rozhovoru.
Jozef si naleje trocha coly, skutočne má smäd. Na stole je pripravené menšie občerstvenie, chutný jablkový koláč. Renáte padnú oči práve naň, ochutná ho, je výborný.
- Skvelý koláč. – pochváli ho a teta Gizka je je rada.
Jozef vstane a odchádza do spálne, kde spí jeho mama, pohladí jej zvráskavené ruky, tak vzácne pre neho. Mama zostarla, vidieť to na prvý pohľad. Želá si len jedno, aby bola zdravá, nič iba zdravá. - Mami, to som ja, ja tvoj syn.Jozef. – staručká žena, otočená k nemu tvárou, otvorí oči a zaregistruje ho. Spoznáva ho. Je to jej syn Jozef.
- Tak tak to som teda dopadla, vychovala, na koniec som pripútaná k posteli. -
- Bude dobre, uvidíš. Vyliečiš sa. – povzbudzujúco povie. Je mu do plaču, zatne zuby. Chce sa mu plakať. Slzy však nie sú pre chlapov.
- Oddychuj, mami. – povie a vchádza do izby, kde sedí Renáta s Gizkou. Vždy si majú si, čo povedať. Dávno sa nevideli, jazyky sa im obmlievajú ako starý mlyn . Jozef si prisadne si k nim, vezme do ruky jablčník a patrične si ho vychutnáva. - Tak ako? – spýta Renáta
- Ako obvykle, rovnako. – odpovie Jozef a vie načo jeho manželka myslí.
- Neprejdeme sa Zelenou lúkou je tam pekné prostredie.
- A vieš, že je to skvelý nápad. – povie Renáta
- Ja zatiaľ čosi navarím. – dodá teta Gizka a vchádza do kuchyne.
Vychádzajúc s z domu si Jozef spomenie na detstvo, strávil tu veľa chvíľ s kamarátmi. Dokázali sa vyšantiť, bolo ich obľúbené miesto na detské hry a dnes sa tu vracia so zvláštnymi pocitmi. Už tým , že vyjdu na cestu, je to iné, prostredie, príroda, ktorá ich obkolesuje i Renáta je spokojná. Žijete v meste a odrazu prídete na dedinu, kde príroda dokáže spraviť svoje. Renáta je uveličená, je to nádhera.....
- Je tu krásne. – povie.
- Počkaj, keď vyjdeme na hradskú, budeš sa cítiť ako v rozprávke. -
Prechádzajú sa prírodou, ktorej stromy a lesy pri vode sú viac ako len obyčajná prechádzka. Prejdú celou Zelenou lúkou a cestou sa rozprávajú. Rozoberú problémy, ktoré ich trápia.- Mama by mala ísť jednoznačne do nemocnice. Viem tá nedokáže spraviť zázraky,ale predsa. – naznačí Jozef . - Máš pravdu, možno by pomohla liečba a rehabilitácia. -
- S tým súhlasím. – konštatuje Pavol a vidí, že i Renáta sa jeho rozhovorom upokojila.
- Trápi, ale malý Andrej, hlavne jeho správanie, je drzí k učiteľom, veľa si na nich dovoľuje. Bude musieť prísť čosi ako výchova menom ostrý remeň. Jedine to bude platiť na neho. Bude mať tri týždne zaracha. Zo školy príde priamo domov a bude sa len učiť, nič len učiť... –
- S tým si mal prísť na neho už dávno. Niekedy je zlé zmeniť náhle výchovu detí, ale a ja budem na neho prísna, ďalej to tak ísť nemôže. Robí iba hanbu rodine. –
Prechádzka Jozefovi a Renáte prospela, príchodom do domu sú proste iní, dokonca majú aj úsmev na tvári, čo mu je teta Gizka rada.
Večer sa Jozef ešte raz ide pozrieť na mamu, srdce mu stisne od bolesti. Radšej vyjde z izby a sadne si za stôl k Renáte a Gizke. Čas ubieha rýchlo ako voda a oni si idú skoro ľahnúť. Zajtra cestujú domov. Všetci sú v posteli, Jozef má otvorené oči, pred sebou má sústavne mamu: mamu, ženu, ktorá ich ťažko vychovala.
Jozef nedokáže spať.Vezme si z nočného stolíka cigarety, zapaľovač, prejde cez kuchyne a ide si zapáliť pred domom. Napriek tomu, že prežil krásne chvíle na Zelelenej lúke, pri spomienke
na mamu, ako to s ňou dopadne sa trasie. Zapáli si, šluk po šluku sa kúdol dymu stráca nad jeho hlavou, pomaly sa upokojuje. Cigareta mu veľmi chýbala.
Keď Renáta zistí, že na posteli pri nej Jozef nie je, vyjde pred dom, prísne sa na neho pozrie a povie. - Čo buntošíš. Poď spať. Zajtra nás čaká cesta domov. –
Jozef zhasne nedofajčenú cigaretu a vchádza do domu.
Na druhý deň sa chystajú domov. Odchádza sa im s ťažkým srdcom.
- Keby sa niečo vážne s mamou stalo, ihneď vám volám. – povie teta Gizka.
- O mamu sa, Jozef, príkladne postarám. – dodá a všetkých objíme.
V aute spiatočnou cestou i nálada je iná, konečne, pomyslí si Renáta a priam očami hltá svojho manžela. Jozef je inteligentný a veľmi hlbavý typ. Žije iba pre firmu a rodinu, je veľmi príkladný a zodpovedný.
To ostalo v ňom i po rokoch. Sú predsa manželia a to zakorenené a krásne v nich zostáva. Takéto puto je treba pestovať ako kvety, ktoré keď nezalievate samé zahynú. Naučili sa žiť vedľa seba, navzájom sa tolerovať, prispôsobiť sa a hlavne si byť oporou v každej chvíli.
Jozef dá ruku na spojku a zrýchli, upriami svoj zrak na cestu.. Renáta vie, časom sa svokrin zdravotný stav napraví. A verí tomu aj Jozef. Zloži ruku z volantu, položi na nohy svojej manželky a s jeho typickým úsmevom
žmurkne na ňu. Dostáva sa do dobrej nálady
- Už sa teším na domov a na Andreja. –
- Uvidíš mama sa uzdraví. Ona sa musí uzdraviť. Starí ľuďia majú v sebe viac sily bojovať, ako si myslíme. –
Míňa sa kilometer za kilometrom, cesta sa kráti a v aute vládne pohoda.
To má Renáta rada, keď po problémoch , zavládne medzi nimi vnútorný pokoj a vyrovnanie. Blížia sa domov, je čosi po pol jednej v noci. Jozef zastane na parkovisku a pozrie sa na blok, v ktorom bývajú.Ide ho skoro rozhádzať, na treťom poschodí, v ich obývačke sa u nich ešte svieti.
Okamžite je po nálade.
- Ten chlapec znova vyvádzal. Prizabijem ho! Zmlátim ho ako žito. Uzamkne auto a náhli sa. Schody berie po dvoch, otvorí dvere do bytu, sám ho nespoznáva. Na stole sú porozhadzované, nedopité fľaše od neporiadok ako v psinci. Andrej sedí na gauči opitý na gauči, chce sa mu zvracať.
- Čo sa tu dialo, vysvetlíš mi to? – spýta sa ho.
- Jednoducho sa tu konal skvelý žúr. Zabavili sme sa, popili sme. - Veď je tu bordel ako na Krížnej. –
- A bol si tam, otec, že vieš ako to tam vyzerá? –
Jozef sa nezdrží a vlepí Andrejovi facku, že druhú mu dáva stena. To, čo jeho syn vyvádza je drzosť najväčšieho zrna. Túto noc mu teda nedaruje.Zapamätá si ju na celý život. Vytiahne z nohavíc remeň a bije ho hlava – nehlava.
Renáta je zdesená, nemá šancu zasiahnuť.
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
