Milujem kávu, jej vôňu, keď si ju môžem priložiť k ústam a piť.
Voda v kanvici dosiahne bod varu , kávu zalejem a položím ju na stôl. Uvažujem, myslím na Teba, láska moja. Odišla si na tri týždne domov k mame a ja som ostal sám. Celkom sám som však neostal. Doma mám veľa kníh, rád sa v nich prehrabávam a čítam....., a ešte radšej píšem. Čo už písanie mám asi v krvi. Nosím v sebe posolstvo prihovoriť sa k svojim čitateľom.
Dokončil som svoj román Slzy pre bolesť a momentálne pripravujem básnickú zbierku Rekviem z kríža .
Kríž..., kríž, na ktorom bol ukrižovaný Syn samotného Boha, Stvoriteľa zeme. Pozriem sa na oblohu do nenávratna a myslím na starkú, ktorú si povolal Boh v roku 2000. Čerstvá bolesť sa mi zahniezďuje v srdci. Je mi smutno za ňou. Bolí to.
Bola to žena, ktorá milovala svoje tri deti, medzi ne patrila i moja mama Klára......,
Volám sa Gabriel Németh. Som spisovateľ. Sedím s kávou v ruke za stolom a píšem. Vôňa kávy je nadnášajúca, fantasticky príjemná.
Odpijem si z nej a hľadím na nebo bez mrakov.
Dnes bude slnečno. Poobede pôjdem na cintorín, vzdať hold tým, ktorí viac neprehovoria. Teším sa ako položím kvety na hrob starej mamy, zapálil sviečku a pomodlím sa za ňu.
I ona mala rada kávu.
Vodu si v nej prevárala v hrdzavo – modrom hrnčeku. Mala k nemu zvláštny vzťah. Zdedila ho po svojej mame, mojej prababke, ktorá vo svojom srdci nosila múzeum starožitností a zomrela ako osemdesiatpäť ročná. Pomaly dopijem kávu, dopíšem poviedku a chystám sa na cintorín.
Doma vo váze mám kvety, štyri ruže, už teraz vidím ako sú skvostom na kríži ženy, ktorú milovali všetci. Mal som ju rád a ona ma mala rada tiež, ešte radšej si robila kávu na zhrdzavenom modrom hrnčeku.
Nezabudnem na sviečku, vezmem kľúče od bytu, zamkýnam ho a idem. Cestou na cintorín myslím na starkú, na čas, kedy od nás odišla, na čas, kedy som rokmi zmúdrel.
Myslím na rozprávku Hrnček, var, ktorú mi čítala moja mama pred spaním, keď som bol malé dieťa, i na hrdzavo – modrý hrnček, ktorý si stará mama veľmi obľúbila a varila na ňom kávu.Som pomaly na cintoríne, pri bráne ma zdravia zelené tuje, strážkyne večného pokoja, kríže a plno bolesti.
Kráčam so slzami v očiach a myslím na tých, či si tu našli svoj večný pokoj v nebi raj. Pristavím sa pri hrobe starkej, položím kvety na biely mramor, ten mlčí a predsa toľko prezrádza, až mi je do plaču. Spomínam na starú mamu, keď žila, keď mi varila a starala sa o mňa, kým mama bola v práci. Pomodlím sa dvakrát otčenáš, raz zdravas a odchádzam.
Myslím na starú mamu, na to ako pôjdem domov, myslím na modrý hrnček, z ktorého si na sporáku spravím kávu s pokorou k pravde poviem. - Hrnček, kávu var! -
