dávať mu pravý tvar. Vo chvíľach nekonečného ticha, akoby prestal existovať čas. Ostať len so slovom v nekonečnom tichu. Od srdca precítiť báseň. Tak málo stačí básnikovi, aby bol jeho deň krásny. Byť spätý s poéziou, milovať ju. Poézia pomáha v ťažkých chvíľach. Je krásne oprieť sa o báseň a stíšiť si bolesť. Spomínam si na prvé svoje nesmelé kroky, prvé pokusy s vlastnou tvorbou. Popritom je nutné spomenúť môjho básnického učiteľa Vojtecha Kondróta. Ten mi raz povedal - Máš dar od Boha, tak píš. Bolo to pre mňa veľké povzbudenie. Žiaľ náš Béla, ako sme ho nazývali, už nie je medzi nami.
Svet bez poézie, aký by bol ? Ponorný, šedý, bez farieb života. Častokrát sa stretávam s názorom - Nie, poézia to nie je to, čo miluje -. Pritom v básni sa odkrýva príbeh, ktorý pookreje ľudské srdce a dá silu ďalej ísť. Príbeh, ktorý nás ponorí do zvláštneho sveta. Nezabudnem nikdy na literárne súťaže. Na nich som stretol veľa zaujímavých ľudí, ktorí mali poéziu v krvi. S nimi sme boli na spoločnej lodi. Na túto plavbu za poéziou sa nedá zabudnúť.
Popri Vojtechovi Kondrótovi treba v prvom rade spomenúť i senického básnika Pavla Stanislava Piusa, ktorý sa taktiež venoval mladým. Práve čítaním jeho duchovnej poézie som si uvedomil, aká je duchovná poézia krásna. Pavol Stanislav Pius spolu s Vojtechom Kondrótom patril k ľuďom / patrí vlastne i dodnes /, ktorý ukazuje cestu mladým za umením. Tie nekonečné debaty pri večeroch poézie, dávajú mnoho skúseností mladým adeptom poézie. Učiť sa tak tomu zvláštnemu, ale krásnemu remeslu, kde víťazí poézia. Ten nekonečný fenomén nevyhynie, kým bude ľudstvo na zemi. Pokiaľ budeme žiť pre slovo a vážiť si ho. Veď poézia je živou vodou, ktorá pramení zo srdca básnika a dáva zmysel byť človekom.
