Orchidey sú mojou pýchou, vypestoval som ich vo voľnom čase a som na ne nesmierne hrdý. Cez pootvorené okno cítim tú zázračnú, ba priam božskú vôňu kvetov. Zaborím sa do nej a nadýchnem sa. Je naozaj fantastická, nedokážem jej odolať.
Som Anton Strážský spisovateľ, do týždňa mám vydavateľstvu odovzdať svoju zbierku poviedok Tvoje oči, moja pieseň. Zvláštne, poviem si, každú poviedku prináša život sám, bez nároku na honorár.
Sama poviedka je príbehom osebe, do ktoré vždy vkladám svoje druhé ja. Písať o tomto svete v pestrých farbách je ťažké, hlavne o dnešnom tak zlom, dávno po záruke.
Odrazu si spomeniem na včerajší deň.
Za oknom sa slnko zarezávalo do oblohy. Bolo dusné, dalo by sa povedať priam horúce poludnie na nevydržanie. Vracal som sa práve z vydavateľstva domov. V Irexe pracujem už desiaty rok, práca redaktora ma naplnia a nesmierne ma baví. Položím papier do rýchloviazača a zložím písací stroj.
Aj keď internetová doba je už dávno tu a pre spisovateľa, je hlavnou prioritou počítač, nedám dopustiť na písací stroj. Fascinuje ma táto zvláštná hudba, keď sadám si za stôl a vyťukávam doň svoj príbeh.
Hotová symfónia.
V ten deň do električky nastúpil kamelot s bielou paličkou, pristúpil k cestujúcim a akousi zvláštnosťou v hlase ich oslovil.
- Kúpte si večerník. Kúpte si Bratislavský večerník. –
Na Račianskom mýte naskočila červená, električka zastavila, šofér vstal a hľadiac na kamelota sa rozúril.
- Okamžite vystúpte! Svoj biznis mi tu robiť nebudete! –
Kamelotove oči v okamihu povädli, nemal v nich už potrebnú iskru, keďs nadšením nastupoval medzi cestujúcich. Mal rád svoju prácu, bola pre neho dôležitá. Naskočila červená a vodič pokračoval v jazde.
Na nasledujúcej zastávke kamelot s bielou paličku musel opustiť električku. Vystúpil som i ja.Bolo mi kamelota ľúto. Sme to vlastne ľudia? Takto bezcitne sa správať k bezbranným ľuďom? Zamýšľal som sa nad správaním šoféra a priznám sa, jeho správanie prekvapilo mnohých v električke.
Stál som na zastávke a hľadel na kamelota, bolo jasné, že celá situácia je mu nepríjemná. So smútkom v očiach, ktoré nikdy nevideli, čakal na svoju električku. Na zastávke bolo plno ľudí,každý sa náhlil za svojími povinostiami.
Dospelí sa vracali z práce domov, študenti v roji ako šťastné včely z úľa zas zo školy. Všade bolo plno hluku, až som si vlastného slova nepočul. V tom prišli na zastávku akýsi chalani, výrastkovia, akých chodí po Bratislave neúrekom. Jeden z nich vodca, pravdepodobne držal v ruke fľašu a prihováral sa partii.
- Chlapci, pite, len kľudne pite! Dnes mám narodeniny. –
Partia si posúvala fľašu z ruky do ruky a popíjala. Keď zbadala kamelota s bielou paličkou, jeden z nich pravdepodobne vodca prehovoril.
- Ááá, slepý Florián, opäť predáva svoje noviny.
Náhle priskočil ku kamelotovi, z pleca mu strhol brašňu s peniazmi, kamelot sa zapotácal a spadol. V očiach sa mu objavil strach, až sa mu vtisli slzy do očí. Vykročil som k partii mladíkov a neskutočným hmatom som zložil opitého chlapca na zem. Chalani zo zastávky ihneď zdrhli a vzduch bol čistý.
- Potrebujete pomoc? – opýtal som sa kamelota. V očiach mal odrazu iskru, ktorá na chvíľu vzplanula na plameň. Hnedé, ba gaštanové oči ožili radosťou a šťastím, vďakou za pomoc, na ktorú bol kamelot odkázaný. Jeho oči, akoby vzplanuli z iskry na plameň. Kamelot bol šťastný a rád.
- Nastupujem na električku číslo tri. – povedal ešte s väčšou radosťou, až sa mu oči zaiskrili.
- A ďakujem za záchranu. Príjmite odo mňa túto útlu knihu, vydal som ju nedávno. – rozhovoril sa muž s bielou paličkou. a podal mi knižku. Bol som rád svojím spôsobom, pred ním stojí jeho kolega – básnik.
Radosť vystriedala a radosť a tentoraz bol som rád ja.
K tomuto človeku som mal odrazu blízko, Hrial ma pocit, že som stretol človeka, ktorému umenie nie je cudzie.
Po káve, ktorá mi nesmierne chutila dopíšem poviedku, opäť si zapálim červenú lightku a odklepnem popol do popolníka. Dym sa stráca nad mojou hlavou a s pôžitkom vyfukujem cigaretu šluk po šluku. Sivastý kúdel dymu sa stráca nad pracovňou. Preruším na chvíľu svoju prácu a chytím do ruky kamelotovu knižku.
Otvorím ju a zistím, že kamelot s bielou paličkou bol básnik. Začítam sa do jeho básní, majú nádych melanchólie, zvláštneho smútku, ktorý v tom okamihu preciťujem pri čítaní kamelotových básní i ja.
Verše sa mi dostávajú pod kožu, ešte dlho premýšľam, nedokážem zabudnúť na kamelota s bielou paličkou, ktorý mal oči ako horúca jeseň bez listov, tak čisté a úprimné ako jeho básne.
