Človek keď sa osamostatní,hľadá svoju lásku. Príde čas keď si jeho hodnoty uvedomíme, keď si lásku začneme vážiť viac, ako inokedy. Keď sa sklamete, v srdci to strašne bolí. Hľadíte za seba, ostali Vám iba prázdne dlane a spomienky na dlhé chvíle. Tento pocit pozná každý z nás. Každý z nás prežil sklamanie. Srdce Vám bije ako zvon, hľadíte z okna a z neudržíte ten potok sĺz. Vtedy pochopíte, čo je samota. Vraciate sa k spomienkam a bolí to viac a viac.No osud je už taký. Všetko sa na dobré raz obráti. Človek je tu na to, aby si, čo to vytrpel. Domnievam sa, že každá bolesť, rozchod v živote človeka má zmysel. To jednoznačne. Len sa mi zdá, že jedni v živote trpia a druhí sú šťastní až,až. Či je to spravodlivé? Či je to znamenie osudu? Na to ťažko sa dá odpovedať. Jedno je však isté. Viera je dôležitá. Viera v lepší život, nestrácať nádej.Sklamal som sa na celý život.Bol som mladý. Mal veľké oči o šťastí. A prišlo to veľmi skoro SKLAMANIE.Neklesať na nikdy na dno svojich síl. Veriť, že to slnko raz výjde a i vy budete šťastný. Čas utekal medzi prstami. Človek si myslel, už to nepríde a predsa.Stretol som človeka, ktorého nesmierne milujem a ona miluje mňa. Po deviatich rokoch sa naše cesty spojili. Našli sme to pravé orechové. Porozumenie, šťastie , lásku, ktorá spája brehy. A verte nemenil by som. Ona je mojim slnkom, ktoré rozžiaruje každý deň, dáva mu zmysel, silu a odhodlanie zároveň. Až teraz človek chápe, aká silná je láska, čo zmôže a prekoná.Moje slniečko drahá D. Veľmi ti chcem poďakovať, za všetko to, čo Tvoja láska dáva. Za tvoje teplé dlane, v ktorých prebúdza sa každý náš deň.Dovoľ, slov pár.Básni dať pravý tvar.Báseň sa pýta do noci.Komu patrí zamatový šat?Tebe láska mojaMoje slnko.Mám ťa rád.Si noc -Si moje ráno - Si chlieb,ukrajujem z nehokaždý deň.Za čo ti ďakujem.Áno si moje slnko.Ja tvoje večné nebo.Milujem ťaproste -jednoducho.Milujem ťa lebo.
Keď je v srdci láska
je vždy o čo stáť.






