Je tichý večer s poéziou v srdci akoby povedal básnik. Marián sa práve rozhodol, že dopíše svoj prvý román Vražda je čierny deň pre obeť a pošle ho svojmu vydavateľovi.
Píše dosť dlho, pozrie sa na hodinky, akosi sa rozpísal, pretrie si oči, dnes má toho dosť.
Vstáva od stola k oknu, na oblohe sa to len hemží hviezdami. Dotkne sa záclony, odhrnie ju a zrakom spočinie na oblohu, má v očiach smútok. Čierna nekompromisná tma splýva s oblohou, je ešte ďaleko do rána a on hľadí na oblohu ako do zrkadla. Dnes by mali padať hviezdy. Zavrie okno a robí si inventár vlastných myšlienok, ako dokončiť román, aby zaujal čitateľa., pritom premýšľa, berie si inšpiráciu. Čím by bolo nebo bez hviezd? Iba nočnou galériou, v ktorej by neožil ani jeden jediný obraz do rána.
Keď naposledy padali hviezdy prial si, aby bol úspešný spisovateľ. A to sa mu splnilo.
Zavrie okno a vyjde na balkón. Je 23:20, v takýto čas by mali padať hviezdy. Nemôže sa vynadívať na oblohu, je jazerom plného rozprávkového svetla.
Hotové nočné divadlo, ktorého človeka zachváti a očarí jednoznačne. Pozrie sa na hodinky, za chvíľu to príde...., hviezdy sa rozpršia a pripravia sa na svoj pád.
Konečne.
Prvá hviezda padá, potom druhá a potom tretia. Hľadí na prejasnené nebo, zovrie mu hruď a vibrujú v ňom zvláštne pocity. Padajú hviezdy. Čosi priať?
Nadýchne sa a predýcha tú atmosféru, ktorá ho chytila za srdce. Praje si zdravie sebe, rodine, no hlavne sestre, veľmi to v týchto chvíľach potrebuje.
Keď mu ráno zavolá brat Oliver a oznámi mu, že sestra Eva zomrela v nemocnici, zachveje sa. Mal ju veľmi rád, bola mu všetkým, najväčším bohatstvom na svete a teraz ju stráca .
Pochopil . Keď padá hviezda , vždy zomiera človek.
Hruď mu zovrie bolesť, zaleje ho smútok a slza po slze sa mu steká po tvári. Za oknami sa rodí sa lúči noc, mesiac sa stráca za horizont oblohy. Je to zvláštny pocit: čosi sa končí, čosi nové začína.
Pomaly, ale iste za oknami svitá.
Jeseň sa slzí kvapkami. Prší spomienkami na sestru do sychravej jesene. Mariánovi sa bolesť zarezáva pod kožu, zatne zuby a spomína : na detstvo , na sestru Evu, na brata Olivera, na rodičov. Spomienky občas bolia, v tomto okamihu si to uvedomuje. Cíti tú bolesť v srdci, nedá sa zniesť.
Za oknom sa ozýva dážď s bolesťou smútku na prídel. Je tak osamelý, bezradný, tak sám......
