Mária si spomenie na leto, ktoré navždy pochovalo jej syna. Hľadí spoza záclony a upiera zrak na ruže. Akoby boli vyzlečené z nehy, pre ktorú sa narodili. Slnko je vysoko, ona nedokáže zabudnúť. Čo by za to dala keby jej syn Štefan mohol byť pri nej. Vojsť, pohladiť jej ruky a povedať obyčajné slovo.
- Mama -
Slzy sa jej tisnú do očí. I po rokoch to nesmierne bolí. Leto pominie, ruže odkvitnú, bolesť však ostáva. Smútok, ten pokrvný brat radosti kotví na jej perách. Srdce jej zovrie, zašepce do ticha. Iba ono vie, čo cíti, čo ju bolí. Dvere sa otvoria, vojde jej muž. Pozrie sa z okna na ruže, potom na Máriu. Pohladí jej dlaň a zlomene dodá.
- Viem, čo ťa trápi -
- Dnes sú tomu práve dva roky, čo náš syn od nás odišiel -
- Už nikdy......., - odrazu nedokáže zo seba vydať ani slovo Rozplače sa. Zarámovaná fotka na stole pripomína kedysi rodinnú idylku. Rudo chytí fotku do ruky, zachvejú sa mu ako vietor za oknami. Štefan v ten deň doniesol mame ruže k jej päťdesiatke. Boli krásne, boli od jej jediného syna. Objala ho a vložila kvety do vázy.
- Idem po Zuzanu - povedal mame. Sadol si na motorku, ktorú dostal za dobré ukončenie strednej školy.
Tak po nej túžil. Odišiel, viac sa domov nevrátil. Rudo, jeho otec skoro zinfarktoval, keď musel identifikovať muža na motorke, ktorý neprežil zrážku s náklaďákom. Bol to on. Na tvári mal úsmev, akoby cítil, že je s rodinou naposledy. Miesto osláv Rudo a Mária chystali pohreb svojho syna. Zuzka darmo čakala večer Štefana. Nosila pod srdcom jeho dieťa. Čo povie neskôr synovi, keď sa raz spýta.
- Kde je ocinovi ? -
Ale čo povie Mária vnukovi, keď po maturite povie?
- Baby, chcem motorku -
Poludnie sa rozmenilo na drobné. Štefan zaplatil krutú daň.
- Všetko na svete, ale motorku nikdy! - Vedela, že to bude ťažké. Ponorená do slnečných lúčov. Vyšla z domu na dvor. Odstrihla ruže, privoňala k nim , vložila do vázy a spýtala sa seba.
- Čím je leto bez ruží? - do izby vstúpila Zuzana.
- Láska bez srdca - dodala a doliala vodu do vázy.
