- Odchádzam - Celý náš život boli samé odchody a návraty.
- Odchádzam definitívne - zdôraznil Pavol. Zabuchol za sebou dvere, až sa izba ozývala. Jeho výstupom som nebola vôbec prekvapená. Pavol občas urobil takúto divadelnú scénu, hodnú dramaturgie Slovenskej televízie. Vždy sa však vrátil. Doniesol bonbonieru, ruže, ktoré vložil do vázy a ja som mu vždy odpustila. Odchádzal , keď moja mama prišla k nám na pár dní a rozvírila tak hladinu nášho rodinného života. Teraz mama prišla nielen prvým ranným spojom, ale i s kuframi. To už bolo na Pavla priveľa. Mama zostala. On odišiel. Ostala po ňom vôňa mužského parfému HugoBoss, ktorý som na ňom milovala. Zajtra príde. Mame vysvetlím, že bude lepšie ak odíde. Veď máme svoje roky, životné skúsenosti, ale hlavne jeden druhého. Pavol zavolá. Určite zavolá. Prinesie ruže, ktoré tak milujem. Mama bude už vo vlaku a náš večer sa skončí vášnivým milovaním. Pozerám cez okno. Hľadám tak dávno stratené. Problém je v tom, že je päť dní po Pavlovom odchode. Odišla i mama, tak isto ako Pavol a ja som ostala sama. Nástenné hodiny odbili pol tretiu. Vybrala som si dva dni dovolenky, aby som v sebe spravila inventúru. Kde som urobila chybu? Tie roky s Pavlom , akoby sfúkol čas. Mama sa urazila do krvi.
- To je poďakovanie za všetko, čo som pre teba spravila -
- A ešte chcela spraviť ako matka -
- Mami ja viem, ale i my chceme mať vlastný život -
Mama si zbalila kufre. Nepochopila, že i ona bola kedysi mladá. Sedím pri okne, popíjam kávu. Všetky moje spomienky patria Pavlovi. Je to moja chyba. Mame som dala veľký priestor na realizáciu u nás doma. Ale ako povedať vlastnej matke?
- Mami, brzdi sa návštevami - pretože naštrbuješ môj vzťah s Pavlom. Z toho celého má chytá akási depka. Mám zlý pocit na srdci, ktorého sa nedokážem zbaviť. Rozdeliť sa na dve polovičky nedokážem .Kávu som dopila. Položila šálku do výlevky a umyla riad. Som celá bez seba. Byt zíva prázdnotou. Ja a štyri steny. Nikto viac. Keby aspoň zavolal, keby povedal priamo.
- Áno Kristína, rozchádzame sa - Minulosť ho pohltila. Po vzťahu neostali ani stopy. Stáť na dvoch líniach nedokážem. Mama mi to nikdy neodpustí. ale kto chápe mňa? Kto? Poludnie sa pomaly schyľuje k záverečnej. Začína byť chladný, studený večer. Pozerám pravde do očí, odpoveď však nenachádzam. Iba prázdno v duši , ktoré bolí. Pavol päťročný vzťah hodil cez palubu, odišiel, ani sa neobzrel za seba. Zavrel za sebou dvere, bez jediného vysvetlenia. Viem, možno to bola moja chyba. Kde sa však chyba nenájde? Mám dvadsaťpäť, za sebou dva vážne vzťahy. Obidva stroskotali. Klepem sa, až mi behá mráz po chrbte. Premýšľam, mala by som zavolať aspoň mame. Povedať sorry mami, ale..., viem ona to pochopí. Vie, že som chcela byť šťastná. Zo všetkého ostali črepy, spomienky a prázdne dlane . Zobrala som telefón do ruky a vzápätí okamžite zložila. Jednoducho musím zavolať mame, aj keď ma žerie svedomie. Je to moja matka, zaslúži si to. Znovu sa vrhám na telefón. Tento raz s istotou, s odhodlaním , že všetko sa vyrieši. .Volám, je obsadené. Znervozniem. Zapaľujem si cigaretu, myšlienky sa strácajú v dyme. Vychutnávam si tú neresť. Žene patrí do ruky varecha a nie cigareta, povedala by mama. Cigareta, akoby znormalizovala všetok môj dnešný stres. Zabúdam na bolesť, na samotu, vychutnávam tento okamih, ktorý milujem. Poviem iba.
- Vieš mami, ostala som úplne sama.-
- Pavol odišiel. Položil kľúče na stôl
- a povedal iba odchádzam - Mama to pochopí. Je predsa matka. Možno v tej chvíli si i ona uvedomí svoju chybu a opäť budeme ako normálna rodina. Zhasnem cigaretu. Volám mame. Zodvihne . Mlčíme. Čakáme kedy sa to prevalí. Poviem iba.
- Mami, Pavol ma nechal - rozplačem sa.
- Neplač dievčatko moje - ozve sa mama. Opäť je to moja dobrá mama, ktorá je mi vždy oporou. Uvedomujem si to. Pochopila som. Raz i ja budem matkou. Pochopím túto prehnanú starostlivosť o mňa, o jedinú dcéru, ktorá je to najdrahšie, čo v živote moja matka má.
