- Odchádzam. -
V tej vete bol koniec, definitívny koniec. Uvedomila som si to vtedy, keď Pavol zabuchol za sebou dvere, až sa otriasal byt v základoch. Hľadela som cez okno , ako s dvoma kuframi odchádza. Doplatila som na vlastné sny, ktoré sa nikdy nenaplnili. Ostal mi dvojizbový byt a prázdne dlane. Vošla som do kuchyne, táto kapitola sa musela raz a navždy uzavrieť. Treba jednoducho obrátiť list, pochopiť skutočnosť takú aká je. Zachvela som sa. Ostala som sama. Bolesť, ktorá sa vryla do srdca, sa ťažko niesla. Pavol už neexistuje, a bol, existoval vôbec?
Za oknami prišlo leto bez pozvánky. V júni sú lúče najsilnejšie. Zasiahnu priamo do srdca. Odrazu bola obloha jasná ako myšlienka na Pavla, ktoré ho som stratila. Mala som pocit, že v ten deň to bola moja najväčšia prehra.
Mama mi zomrela pred troma rokmi, mala rakovinu. Keď mi zomiera v náručí, vrátili sa mi všetky spomienky na detstvo, na mamu, ktorá ma vždy vedela nežne pohladiť a ja som pri nej cítila nehu a bezpečie, že sa mi nič nemôže stať.
Čas sa naklonil k poludniu, deti čochvíľa prídu zo školy. Prvé čo sa spýtajú, bude.
- Otec ešte neprišiel? -
Ako to mám povedať? Váš otec o vás nemá záujem, odišiel, navždy. Mužom vždy narastú krídla, keď zacítia druhú šancu. Pavol si našiel, mladšiu, krajšiu, i ja som niekde urobila chybu, uvedomujem si to. Ťažko je teraz hľadať vinníka.
Spravila som si kávu, položila ju na stôl a vdychovala jej neskutočnú arómu. Káva ma vždy vedela postaviť na nohy. So šálkou kávy v ruke, som vychutnávala každý dúšok. Aspoň čosi ma hrialo. Pohľad na hodinky vravel, je pol druhej popoludní. Ochvíľu prídu deti zo školy domov, čo im mám povedať? Pravdu? Tá vždy bolí, raní. Rodičia majú byť oporou svojich detí. Rozplakala som sa. Dvere sa otvorili a môj Petrík ma práve našiel s plačom v očiach. Bolo už neskoro.
- Mami, prečo plačeš? - Zakrývala som si tvár. Som tak slabá, bezbranná. Bolo však neskoro, trebalo ísť s pravdou von. Neskôr mi deti budú vyčítať, že ich oklamala vlastná matka. Nadýchla som sa a povedala.
- Vieš Petrík, ocko od nás odišiel, našiel si inú tetu. -
- Odišiel navždy? - Spýtal sa, prehltol bolesť. Srdce mu určite trhalo na mraky. Poprvýkrát sa zachoval chlapsky, hoci mal iba dvanásť rokov. Utrel mi slzy na tvári.
- Neboj sa mami, bude všetko v poriadku. Budem ti pomáhať. I riad ti umyjem. -
V tom okamihu, som sa rozplakala ako búrka. Objala som ho, privinula na svoju hruď a pobozkala ho. Môj syn dozrel na chlapa. Horšie to bude s Renátkou, má iba päť rokov. Od daného okamihu všetko rieši plačom. Je mi z toho na zbláznenie. Určite spustí ako hasičská siréna svoju repliku.
- Každý má v škole otca, len ja ho nebudem mať ? Chcem naspäť ocinka! Chcem naspäť svojho ocina! Chcem! Chcem! -
Zlyhali sme na celej čiare, ja i Pavol. Obaja sme pochybili a deti sa stali obeťami nášho omylu, životného omylu, ktorý ukázal iný nový smer cesty a navždy nás rozdelil. Náš osud sa rozbil na črepy. Dá sa všetko ešte zvrátiť späť? Odrazu toľko otázok a žiadna odpoveď. A bolesť, ktorá sa stala varovným mementom, sa odrazu dotýkala ako mňa, tak i našich detí. Je možné vrátiť minulosť späť? Rozohriať naše srdcia a mať opäť plné dlane lásky, istoty ?Je to možné? V ozvenách poludniu som však žiadnu odpoveď nepočula.
