Jozef buchol päsťou po stole. Vykročil k dverám a už ho nebolo. Strácal sa v labyrinte sídliska. Cítil sa strašne, musí ho nájsť. Ženy sú peklom pre ľudstvo. Zaliala ho horúčava, musí ho nájsť, musí. Kráčal hore po schodoch do rodičovského domu. Bol rád, že je konečne sám. Bože! Spomenul si na Lauru. Koľko jej ešte zostáva ? A jej matka mu povie.
- Laura, nie je tvoja dcéra -
Ráno sa vybral do nemocnice. Výťahom sa vyniesol na druhé poschodie. Onkologické oddelenie, ktorým kráčal mu pripomenulo matku. Zomrela na rakovinu. Keď mu naposledy vydýchla v náručí, povedal si, tento scenár sa viac nesmie zopakovať. Pot mu stekal po čele. Vošiel do izby č. 3. Laura tam sedela bezduchá, bez jediného úsmevu. Ani nevnímala jeho prítomnosť. Pozerala úplne inam . Bola už rozumná na to, aby pochopila, čo jej je. Položil na stôl tašku s ovocím. Predsa sa otočila k nemu.
- Oci, ostrihali mi vlasy -
Oci, ako krásne to z nie z jej detských úst. Ako jej, ale povedať pravdu?
- Aj, tak si krásna - povzbudil Lauru, ktorá sedela na posteli, opretá o vankúš. Bola bledá ako stena. Strácala sa mu pred očami. To hádam nie je ani Laura, to usmiate a šťastné dievčatko. Nevedel ako začať. Čo má povedať? Ona je chápavá, vie na čom je. To je na tom najhoršie.
- Doniesol som ti ovocie -
Laura sa ani na jablká nepozrela. Iba žalostne dodala.
- Chcem ísť domov -
- Prídeš skoro, uvidíš -
- Bude všetko tak, ako inokedy -
- Ty, to mu veríš ? - prekvapila ho otázkou, ktorú nečakal. Do izby vošiel primár. Muž v stredných rokoch, s obrovskou charizmou pomôcť bezbranným deťom. Okuliare, krátky strih vlasov a biely plášť, s rukami vo vrecku. To bol primár Richard Líška, pre mnohé deti posledná záchrana.
- Dobrý deň pán Krolák -
- Môžete na slovíčko ?
- Poďme radšej do mojej pracovne -
- Hneď prídem Laurinka - vyhrklo z Jozefa. Celou cestou k primárskej izbe mlčal. Primár otvoril dvere.
- Vstúpte -
- Sadnite si prosím - ozval sa prvý primár.
- Laurinke treba transplantovať kostnú dreň -
- Mysleli sme, že by ste mohli vhodný darca -
Jozefovi sa zakrútila hlava. Dnes je to naňho priveľa.
- Žiaľ nie som jej otec -
To bola prisilná káva i na primára. Riešenie sa musí nájsť. Musí.
- Musíte nájsť bezpodmienečne jej otca -
- Áno rozumiem -
Jozef sklonil hlavu, bolo mu nepríjemne. Bože! Za čo ma tresceš?. Vyšiel von, ani nevie ako. Srdce mu zovieral úzkostný pocit, nedokáže sa ho zbaviť. Keď vošiel do Laurinej izby vykríkol.
- Laura! -
- Niééé!- niééé! -
Rozbehol sa k nej. Mala hlavu otočenú k dverám a privreté oči. Jozef podišiel k posteli, už nedýchala. Strhol si zlatý krížik z krku, vložil ho jej do dlane. Budeš ho potrebovať. Pozrel sa na ňu, akoby len spala. Nič viac pre ňu nemohol spraviť. Do izby vošla sestra, s táckou na lieky. Jozef sa otočil k nej.
- Laura práve navždy odišla - a rozplakal sa.
