Dym sa strácal v oblakoch ako spomienka na mladosť. Bolo pol tretej, krásne jesenné popoludnie. Skončil som v práci. Tešil som sa na rodinu, na deti a milovanú Terezu. Dnes som mal ťažký deň . Byť vedúcim firmy, v dnešnej dobe, nie je med lízať. Mať zodpovednosť za firmu, jej výsledky, zodpovednosť za ľudí a vždy s nimi dobre vychádzať. Niekedy to je ozajstný kumšt, ktorý človek získava rokmi a prácou. Autobus pomaly prichádzal. Vydýchol som posledný šluk a zhasol cigaretu. Nastúpil som. Sadajúc na sedadlo som ju zbadal.
- Čo tu hľadáš? Tento týždeň sa stretávame po tretí raz.-
- Marika, ty ma sleduješ ma? Minulosť nechajme minulosťou, nevracajme sa k nej. Čo bolo, bolo. Mám
manželku, dve deti, Marika. Nechaj ma na pokoji. -
- Pamätáš Kamil? Vtedy vo vlaku, naše prvé bozky, prvé objatia. -
- Prestaň Marika.-
- Kamil, keď sa vlak rozbehne, nezastavíš ho. -
- Ja, Marika, som z toho vlaku včas vystúpil. -
Dlho mlčala. Hľadela na mňa svojimi očami, do ktorých som sa kedysi zbláznil.
- To ste celí vy muži. Keď nás nepotrebujete, odhodíte nás ako handru. -
- Marika, ľudia na nás pozerajú. -
- Nech! - zvýšila hlas.
- Ty grázel! - a silno ho chytila pod krk. -
- Po vzťahu s tebou som ostala tehotná, Kamil. - S tebou. -
- A ty povieš, minulosť nechajme minulosťou. -
Zaliala ma horúčava. Už len toto mi chýbalo ku šťastiu, nič viac.
- Musím vystúpiť, ešte mám čosi nakúpiť. -
- Choď si, choď, bastard jeden! - a rozplakala sa.
Vystúpil som. Na srdci som mal ťažký balvan. Bože! Ako sa ho zbavím?
V tom mi zazvonil mobil.
- Áno drahá, idem po deti do družiny. -
- Aj ja ťa ľúbim, áno ľúbim.-
Hľadel som ešte dlho na autobus, ktorý sa strácal s melancholickou jeseňou. A Marika navždy s ňou. Obzrel som sa za seba, uvidel svoju mladosť. Tak strašne som ju chcel pochovať. Tak strašne som chcel na tento dnešný deň zabudnúť.
