Padá s takou nehou na zem, že máš pocit je tu jeseň s poéziou na perách. Červená jeseň s očami
ako dva gaštany pre dve dlane na dotyk. Z okna vyšiel obraz. Pozrieš na jeseň, vieš prišlo čosi čarokrásne, neopakovateľné. To nenamaľuje maliar, nenapíše básnik, čo vytvorí iba jeseň. Pozerám z okna na stromy, ktoré ostrihala Lady jeseň v najlepších rokoch. Má tak blízko k človeku. - Veľmi blízko synu -, povie mi mama a položí na stôl večeru. Ruky tak zvráskavené časom. Najdrahšie ruky, aké som kedysi poznal. Dotknem sa ich a pohladím.. Cítim z nich teplo, z ktorých pramení istota, neha, bezpečie zároveň. . Sú to ruky, na ktoré dýcha jeseň, do ktorých sa kedykoľvek môžem skryť. Večera prestretá matkinými rukami, čo môže byť krajšie, v tichý jesenný večer. Ktosi klope na dvere. Otvorím. Starká. Tá má s jeseňou veľa spoločné. Zostarla skôr ako prišli kvapky dažďa s búrkou na koni.
Viem, raz zostarnem i ja.
Tak, ako starká. tak, ako mama, ako otec, ktorého ruky si vážim viac, ako vlastnú spoveď pred Bohom. Otec privíta starkú. Vojdu do kuchyne. Začína spoločná rodinná večera. V kuchyni je odrazu tak teplo na srdci. Starká sa najprv prežehná, až potom sa pustí do jedla. Vychutnáva jedno s pokojom v duši, vidiac na jej očiach, je šťastná. Vstane pozbiera taniere, nesie ich do výlevky. Všímam si jej ruky. Sú zvráskavené, ako jeseň, ktorá prišla bez pozvania. Starká rozpráva príbehy. Sú tak zvláštne. Osudy ženy, ktorá statočne vychovala tri dcéry, najmladší jej syn zomrel, že neuzrel svetlo a teplo domova., do ktorého si ho chcela doniesť z nemocnice. Smútok, ktorý sa krájal v slzách. Bolesť, ktorú preciťuje iba matka. Okno sa zavrelo. Kniha tiež, jej stránky zožltli minulosťou. Príbehy dávno neexistujú. Ani žena, ktorá ich rozprávala. Ostal iba žiaľ - bohužiaľ. A všetky túžby vidieť starkú u nás doma vyhasli. Ostala však spomienka, tak živá...., tak skutočná. Moja matka. Tá je verná kópia mojej starkej. Tá múdrosť, tá viera v živote. Len stolička pri spoločnom stole je už ôsmy rok prázdna. Pozriem sa na matku, akoby som videl moju babenku tak blízku a predsa vzdialenú. Sú ľudia, ktorí nikdy neodchádzajú. Jednoducho na ďalej žijú v nás.
