Je už deväť rokov moje srdce mi však prahne samotou. Žijem sám. Nie preto, že mi to vyhovuje, ale možno to tak chce osud, alebo mi nebolo dožičené stretnúť tu pravú, skutočnú lásku. Každý večer sa vraciam do jednoizbového bytu, kde ma čaká iba rádio, televízor a nič viac.
Chladná izba človeka mrazí. Volám sa Štefan, po stene pavúk spriada svoju zázračnú sieť. Je to môj jediný podnájomníka v byte. Na stene vyčkáva na svoju korisť. Na čo momentálne vyčkám ja. Števo, ako ma priatelia volajú, sa pýtam sám seba. Kedy budem neskutočne šťastný? Som utrápený, srdce sa mi už roky nenaplnia láskou, čo ma zraňuje a vôbec budem šťastný niekedy? Už neverím na nič, neverím na to, že po noci príde deň, že po dni príde noc. Pozriem sa na hodinky, je deväť hodín a pätnásť minút, každú chvíľu by mal prísť vlak zo Žiliny.
Stojím a premýšľam. Som hrdý, že pochádzam zo Slovenského Nového Mesta. Na druhej strane je Maďarsko, Sátoraljaujhely. Mám blízky vzťah k tejto krajine, kde tečie rieka Tisa, v sútoku Bodrogu, kde je ešte naša slovenská strana. S otcom sme tam chodili na rybačku: to ticho, tá neskutočná príroda, stromy v šelestí vetra, pálivé slnko, alebo búrka, to je čosi neskutočné a krásne Škoda by bola nezachytiť ju štetcom maliara.
Rodičia a otec pochádzajú z Slovenska. Vedia po slovensky a ovládajú i maďarčinu. Ja som sa narodil na Slovensku. A ešte na niekoľko faktov môžem svoje srdce vypínať hrdosťou. Kedysi šéfom pohraničnej polícii, bol môj strýko z otcovej strany Dénes Molnár.
Bol to pracovitý, ušľachtilý človek, vážil si ho každý za prácu, ktorú vykonával. Jeho kolegovia na neho nikdy nezabudli, veď si tam žili ako rodina. Nehovoriac o tom, že prvým maďarským kozmonaut, za éry Jánosa Kádara, bol otcov bratranec z druhého pokolenia Farkas.
Doma ho nazývali Farky. Otec mi o ňom veľa rozprával, pretože ja som ho nepoznal. Celá dedina Streda nad Bodrogom, odkiaľ môj otec pochádza, žiarila, keď Farky prišiel k svojej rodine si oddýchnuť, na niekoľko dní na rybačku.
Vlak práve prichádza.
Otvoria sa dvere na vlaku a z nich vystúpi kráska ako sen. Som po prvýkrát šťastný. Kráska sa volá Veronika, v očiach má modré nebo, vlasy, vejúce po plece sú zlatisté žírne ako
klasy. V minisukni vyzerá fantasticky: plné lýtka, krásne nohy, štíhle boky. Slovom hotová modelku. Treba však povedať mi sme sa už raz stretli, keď si táto kráska kupovala parfém a platila pri pokladni. Stál som v rade za ňou.. Prihovoril som sa k nej
- Ale tento by bol lepší. – a poprosil som predavačku, aby mi doniesla značkový parfém. Ako džentlmen som ho zaplatil z vlastného. Ona sa na mňa usmiala, opätoval som jej úsmev a bol som nesmierne rád. Keď sme vyšli z obchodu predstavil som sa jej a ona tiež. Chcel som ju pozvať na kávu, ona sa však bránila. - Priateľ by sa hneval . –
- Tak aspoň si vymeňme mobilné čísla. – navrhol som
- To ešte môžeme. – veselo dodala. Bolo na nej vidieť, že som sa jej páčil, ale ako vravela, mala priateľa a to bola hlavná brzda prečo sme si nemohli byť tak blízki
- Keď budete singel, ozvite sa mi. – zvolal som za ňou. A predstavte si, ona mi zavolala po pol roku. Tak sme si písali, mobily len tak horeli. - Rozišla som sa s priateľom. Podviedol ma. – napísala mi na začiatok našej esemeskovej konverzácie.
- Tak to by som nikdy nespravil. – bola moja jasná odpoveď.
Vymieňali sme si ešte stovky esemesiek, až som nestíhal kupovať mobilné kreditné karty.
A dnes mala prísť. Odrazu spozorniem, Veronika, je tu, silno ju objímem a poviem jej.
- Si neskutočne krásna. Tak predsa... – a vetu som radšej nedopovedal. Objal som ju
- Objím ma ešte viac . – riekla. Položila mi hlavu na moje plece.
Objal som ju silnejšie, ešte s väčšou láskou, ktorou som k nej cítil. Bola rada môjmu objatiu.. Cítila v ňom bezpečie.
- Vyžaruje z teba akási charizma, akási istota, že dokážeš mať skutočne rád. Vieš, keď ma Juraj podviedol, bola som bezradná, tak opustená.– vyznala sa mi
- Bude dobre, uvidíš. – chytím ju za ruku a prechádzame parkom cez námestie do môjho jedno izbového bytu. Keď prekročíme jeho prah, je vidno, že sa jej tu páči, pravdepodobne preto, lebo som mám neskutočne veľa kníh.
V regáloch, kniha, za knihou je zaradené moje kráľovstvo, ktoré by som nezamenil za nič na svete.. Knihy sú jednoducho mojím zázrak, bez ktorého nedokážem žiť. Veronika chytí do ruky moju zbierku básní Samota - povraz obesenca a spýta sa.
- Ty, si skutočne básnik? –
- Áno, som. –
- Neverila som ti, ale ty si skutočne poet. To už je, čo povedať. Verše sú krásne. –
Začíta do zbierky, hltá ju slovo za slovom, je nadšená.
- Aj ty si krásna, viac ako obrázok. -
Podídem k nej bližšie a spýtam sa.
- Túžiš po tom, čo ja- ?
- Áno. –
Chytím Veroniku do náručia, prejdeme k posteli a odrazu sa oddávame dotykmi milovania plnej vášne ako v ohni med. Tá neopakovateľná túžba, smäd milovať jeden druhého, je čosi fantastické. Keď ležíme jeden pri druhom a držíme sa za ruky, sme šťastní. Odrazu sa táto milujúca krásavica ozve.
- Ak raz budem mať dieťa, chcem ho mať jedine s tebou. . V jej očiach sa zarosia slzy od dojatia, sú to slzy šťastia. Utriem ich a Som rovnako šťastný ako ona.
- A ja túžim po dieťati jedine s tebou. – Veronika vidí, že to myslím úprimne a vážne. Pobozkám ju na pery, uvedomím si, že nemôže byť nič krajšie ako láska. Rozdávať sa, milovať jeden druhého a byť vždy milovaný.
