Bol som ten, čo napísal báseň. Bol to zvláštny pocit na srdci. Vytvoril som čosi, čo ostatní moji spolužiaci nevytvorili. Poézia sa v tej dobe, v škole akosi nenosila. Bol som ojedinelý v triede, ktorý písal poéziu. Od tej chvíle sa začala odvíjať moja cesta za literatúrou. Začal som v kníhkupectve poškuľovať po poézii, ba dokonca som sa našiel v mestskej knižnici s poéziou v ruke.
Tu sa začala moja cesta za slovom, za jeho čarom, za jeho mocou. To už bol iný pocit, pocit vážnosti, vážiť si knihy,vážiť si slovo, vážiť si svoju rodnú reč. Vo chvíľach neskutočnej samoty, keď som ako dieťa nemal ustlané na ružiach. Neustále pohrdanie zo strany spolužiakov, posmechy na moju osobu, že som taký, aký som, ma nútilo sa priateliť s knihami, ktoré boli mojimi vernými spoločníkmi na dlhé chvíle. Viem, neprišiel som s ničím novým, ale knihám, literatúre vďačím za veľa. Vďaka knihám sa stretávam so zaujímavými ľuďmi a uvedomujem si, že slovo je ten základný kameň pre každé tvorivé dielo. Mňa ako autora samotné slovo oslobodzuje, dáva krídla a voľnosť.
Slovenčina ako jazyk, je možno pre zahraničných študentov ťažkým jazykom, ale pre mňa je slovenčina tým najkrajším jazykom, aký len môže existovať. Na počiatku bolo slovo, vraví biblia. I na konci bude určite..., ktorým sa všetko uzavrie. Slovo, ten základ, ktorý každá slovesná stavba dostáva zmysel a tvar. Slovo, ten najkrajší dar pre samotného spisovateľa, pre básnika. Pretože slovom autor vytvára svoje dielo, skladá určitú mozaiku slov do viet a tak vzniká dielo pre čitateľa. Je na samotnom čitateľovi, aby posúdil, aké to dielo je.
Pochybujem, že by dnešní mladí sa zamýšľali nad svojou rodnou rečou, nad slovom, obyčajným slovom, ktoré je základom všetkého. Slovom sa dielo začína , slovom sa dielo končí a reč, tá krásota, tá milota ostáva v nás. Možno tak by pozdvihol v dnešnom svete našu rodnú reč sám Hviezdoslav. A pritom stačí tak málo. Učiť žiakov k úcte k rodnej reči, k úcte k slovu, ako takému.
Mať dobrých učiteľov slovenského jazyka. Vedieť pritiahnuť žiaka k predmetu ako je literatúra, či k predmetu ako je slovenský jazyk. Pamätám si na krúžok slovenského jazyka, kde nám učiteľka rozprávala o slovenčine s takou láskou, s takým oduševnením. Zatiahla do tejto reči štúrovcov, ich poslanie, až ma to tiahlo do knižníc a hltať ďalej, ďalej vedomosti. Veď slovenčina je môj jazyk, ktorým vyjadrujem svoje pocity, radosti, bolesti. Slovenčina je tak krásna, až žasnem. A slovo ako verný brat sa s ňou tiahne, pretože je základ všetkého krásneho, čo slovenčina dáva vo všetkých svojich podobách.
