- Samozrejme po pätnástej som u teba -
Skonštatoval Laco, bol to dobrý chalan. Vždy som sa na neho mohol spoľahnúť. Mal som rád jeho otvorenosť, priamočiarosť. Bol to typ človek, ktorý sa nanič nehral. A to som mal na ňom rád. Bol to naozajstný kamarát. Keď sa pozerám za svojím detstvom, Laco patril do kategórie ľudí, ktorý mal srdce. Vedel si ceniť priateľstvo. Dnes mal prísť, aby mi pomohol s matematikou. Bol som do nej ľavý. Zlomky, rovnice, to boli pre mňa španielska dedina.
- A prečo by som ti nepomohol?-
- Ty mi pomôžeš so slovenčinou a budeme ifty-fifty -
Usmial som a potľapkal na pleci.
- Si kamarát -
- Tak dnes po pätnástej hodine -
- Jasnačka - rozlúčil som sa s ním a myslel som na to, ako ma bude trápiť. Bude to hotová Sodoma- Gomora. Pokiaľ všetko pochopím slnko zapadne šesťkrát. Cez to všetko som sa tešil na to úmorné trápenie. Prišiel som domov, naši neboli doma. Obaja boli v práci. Super. Magnetofón som dal na plné pecky. Stará Hrušková mi po dvadsiatich minútach zaklopala na stenu. Keď chce prísť na návštevu, nemusí klopať. Odpovedal som. Zaklopal som jej na stenu tĺčikom na mäso. Stena nevydržala, ani suseda s nervami. Zaklopala, až spadol obraz zo steny. Radšej som sa dal na ústup a stíšil magnetofón. Pozrel som sa z okna a zazrel Laca, ako prichádza k nám. Keď som mu otvoril v ruke mal tašku s učebnicami.
- Posiela ti ich ségra a pozdravuje ťa -
- No zbohom, ako by som nemal dosť učenie -
- Zíde sa ti to, ver! -
Vošli sme do detskej izby, sadli si za stôl. Laco nestačil vyložiť knihy z tašky, keď to prišlo. Čosi vybuchlo. Nebolo to to u nás. Ľudia z ulice sa z ničoho nič začali zbiehať ako mravce do mraveniska. Utekali, náhlili sa. Výbuch sa zopakol, až prasklo sklo na okne. Obaja sme sa pozreli prekvapene na seba. Otvoril som opatrne okno. Sused stál pod oknom a pozeral na ten nevšedný cirkus.
- Čo sa robí - vyhrklo zo mňa.
- Vybuchol plyn na sídlisku Družba.
Kamarát, stojac pri mne zbledol. Mamu a ségru nechal doma pred pol hodinou, keď odchádzal, nič si nevšimol a teraz toto. Laco hral všetkými farbami, zaboril hlavu do dlaní a rozplakal sa.
- Ideme - rozhodol som.
- Laco , len kľud ! - Vrelo to v ňom. Cítil som ako je bezradný. Poludnie sa schyľovalo k záverečnej. Začínalo sa stmievať a nám srdcia bili ako splašené zvony. Vybehli sme na ulicu a hnali sa ako o život.
- Kristína, mama -
- Mama, Kristína - vykrikoval počas behu Laco. Prešli sme na ulicu Hlavnú a potom cez park k sídlisku Družba. Pohľad, ktorý sa nám naskytol nás vydesil. Bytovka v ktorej Laco býval sa zosypala, ostala z nej zrúcanina, ba viac bolo to hotové bombardovanie. Hasiči a sanitky už boli na mieste. Ľudia na chodníku sa tlačili ako sardinky v oleji a hľadali odpoveď na otázku čo sa stalo.
- Laco, nechoď tam ! -
- Nie, nechoď tam ! - Stiahol som ho za rukáv. Práve vynášali na nosítka obete. Posledné dve obete boli Lacova mama a ségra. Laco sa vrhol na jedno z lehátok, na ktorom ležala jeho mama.
- Prečo mama? -
Laco bol v tranze. Bolo to pochopiteľné. Otec mu zomrel pred dvoma rokmi a teraz opäť hľadí smrti do tváre. Strašne som mu chcel byť oporou. Rozplakal sa.
- Ostal som sám -
Bol na nezastavenie. Z očí mu tiekli slzy, až mi stislo pri hrudi. Chytil som ho za ruku.
-Sadni si na lavičku a všetko predýchaj -
- Len kľud, kľud! -
V ten večer spal u nás. Ráno v škole bol hotový chaos. Každý rozprával o včerajšom dni. Bola veľká prestávka. Bol som pri ňom, keď mu zazvonil mobil. Započúval sa doň a potom mu vypadol z ruky. Zahryzol si do pery a otočil sa tvárou ku mne.
- Mama a ségra pred chvíľou podľahli zraneniam -
- Chápeš Gabo ? -
- Zomreli - Objal som ho.
- Je mi to ľúto -
Keď sme to povedali triednej pustila nás z vyučovania domov. Vyšli sme na dvor pred školou.
- Ale kde je môj domov ? -
- Musíš byť chlap - povzbudzoval som ho.
- Ideme k nám -
- Poď! -
Celou cestou sme mlčali. Nik neprehovoril ani slovo. Sediac oproti sebe za stolom sme si ani nevšimli, že prišla mama. Za desať minút dvere otvoril aj otec. Mama prestrela i pre Laca. Všetci sme nemo hľadeli do do tanierov a jedli so slzami v očiach. Bolesť, ktorú sme prežívali, bola viac ako len jedna tragédia. Keď sme sa najedli, mama odložila taniere a sadla si za stôl. Nikdy na to nezabudnem. V tom otec prehovoril.
- Rozhodli sme sa, že si ťa Lacko adoptujeme , ak budeš súhlasiť -
Laco sa nezmohol na slovo, iba povedal.
- Ďakujem, prijímam -
Za oknom sa zmrákalo, unavené slnko pomaly zapadalo za horizont.
Pozrel som sa na Laca a vyriekol som.
- Vítaj doma, brat môj -
