Bol to dobrý chalan. Vždy som sa na neho mohol spoľahnúť. Mal som rád jeho otvorenosť, priamočiarosť. Bol to typ človeka, ktorý sa na nič nehral. A to som mal na ňom rád. Bol to naozajstný kamarát. Keď sa pozerám späť do svojho detstva , Laco patril do kategórie ľudí, ktorý mal srdce . Vedel si ceniť každé priateľstvo. Dnes mal prísť, aby mi pomohol s matematikou. Bol som do nej ľavý. Zlomky, rovnice, boli pre mňa španielska dedina.
- A prečo by som ti nepomohol? -
- Ty mi pomôžeš so slovenčinou a bude to ifty - fifty. -
Usmial som sa na neho a potľapkal po pleci.
- Si kamarát -
- Tak dnes po pätnástej. -
- Jasnačka. - rozlúčil som sa s ním a myslel na to, ako ma bude trápiť. Bude to hotová Sodoma - Gomora. Pokiaľ všetko pochopím slnko šesťkrát zapadne za obzor.
Keď som prišiel domov naši neboli doma, obaja boli v práci. Super. Magnetofón som dal na plné pecky a počúval hudbu. Stará Hrušková mi po dvadsiatich minútach zabúchala na stenu. Keď chce prísť na návštevu, nemusí búchať päsťou na stenu, pomyslel som si a škodoradostne som ju nazval bosorkou. Vždy visí na dverách ako Janošík na háku a sleduje cez kukatko kto k nám prichádza, chce byť o všetko informovaná. Je to stará agentka FBI. Odpovedal som rovnakým spôsobom, taktiež buchotom na stenu. Suseda radšej stíchla, nemala šancu!
Čakal som Laca, každú chvíľu mal prísť. Boli sme veľmi dobrí kamaráti už od detstva, mali sme k sebe blízko. Dalo by sa povedať boli sme kamaráti na celý život. Pozrel som sa z okna a zazrel ho konečne. Kráčal ulicou k nám. Tešil som sa, naši boli v práci, aspoň nebudem sám. Mal som rád Lacovu spoločnosť, vždy sme sa vedeli zarozprávať, pokecať si len tak, mali sme si naozaj čo povedať.
-Keď som mu otvoril v ruke držal tašku s učebnicami.
- No zbohom, akoby som nemal dosť učenia. -
- Zídu sa to ver mi. - reagoval Laco.
Vošli sme do detskej izby, sadli si za stôl. Laco nestačil vyložiť ani knihy z tašky a čosi buchlo. Akýsi výbuch, až sa okná otriasali. Odhrnul som záves a pozrel sa na mesto. Ľudia z ulice sa sa začali kdesi zbiehať. Na ulici bol neskutočný chaos a zmätok, ktorý nás presviedčal, niečo sa muselo stať. Obaja sme prekvapene pozreli na seba, vonku vládlo mŕtve ticho. Ľudia chaoticky utekali kdesi na koniec mesta. To ticho v detskej izbe bolo zreteľné, báli sme sa ho viac ako samotného výbuchu. Otvoril som opatrne okno. Pod ním stál sused a pozeral na ten nevšedný cirkus.
- Čo sa robí ? - vyhrklo zo mňa.
- Vybuchol plyn na sídlisku -
Kamarát stojac pri mne v okamžiku zbledol. Mamu nechal pred pol hodinou doma. Nič podozrivé si nevšimol. Laco hral všetkými farbami, zaboril hlavu do dlaní a rozplakal sa.
- Ideme. - rozhodol som.
- Laco, len kľud ! -
Srdcia nám bili ako splašené zvony. Vybehli sme na ulicu a hnali sa ako o život.
- Mama, Mama , - vykrikoval počas behu Laco. Prešli sme sme na hlavnú ulicu a potom cez park k sídlisku. Pohľad, ktorý sa nám naskytol nás vydesil. Bytovka, v ktorej Laco býval sa zosypala. Ostala z nej iba zrúcanina.
- Laco, nechoď tam, nechoď ! - Stiahol som ho za rukáv. Práve vynášali na nosítkach obete. Posledná obeť bola Lacova mama.
- Prečo mama, prečo sa to stalo? - Bolo to nepochopiteľné. Lacov otec zomrel pred dvoma rokmi, a teraz opäť hľadí smrti do tváre. Veľmi som mu chcel byť oporou.
- Ostal som sám. - Laco kvílil ako malé dieťa.
Chytil som ho za ruku.
- Sadni si na lavičku a všetko predýchaj! -
- Len kľud, kľud ! - napomínal som ho.
V ten večer spal Laco u nás.
A ráno v škole bol hotový chaos. Každý rozprával o včerajšku. Práve bola veľká prestávka, zazvonil mu mobil. Lacovi volala jeho teta. - Mama pred chvíľou podľahla zraneniam. -
- Chápeš ? - Zomrela. -
- Je mi to ľúto. - súcitne som skonštatoval.
Keď sme to oznamili triednej, pustila nás z vyučovania domov. Vyšli sme na dvor pred školu. Laco sa v tej chvíli rozplakal.- A kde je teraz môj domov ? - ozval sa..
- Poď ideme k nám -
Celou cestou sme mlčali, nik neprehovoril ani slovo. Doma sme sedeli ako zarezaní, nedokázali sme sa jeden k druhému ozvať. Iba sme mlčali a hľadali tie správne slová. Reč viazla, bolesť a slzy zostávali. Ani sme si nevšimli, že na obed prišla moja mama. Za desať minút dvere otvoril aj otec, prišiel z práce na obed. Mama prestrela i pre Laca. Všetci sme nemo hľadeli do tanierov a ani sme riadne nevnímali chuť jedla. Lacova bolesť bola v tej chvíli dôležitejšia, ako hocijaké jedlo na stole.
- Lacovi zomrela mama . - povedal som a pozrel sa na otca.
- Vieme - začal otec. Nadýchol sa, zložil na chvíľu lyžičku do taniera s polievkou a dodal.
- Adoptujeme si Laca, ak bude súhlasiť. -
Kamarát pri stole sa nezmohol ani na slovo.
- Ďakujem, prijímam. Som tak rád. -
Pozrel som sa na Laca a povedal iba.
- Tak vítaj doma, brat môj. -
