ako si samozrejme sumarizuje svoj život, pracovnú kariéru, umeleckú a vždy ho čosi núti obzrieť sa späť. Cesta, ktorou sa jednotlivec vydá má svoje úskalia, prekážky. Sú to cesty, ktoré majú svoj zmysel, i keď prinášajú pády. Akosi mi pri najťažších chvíľach pomáhala literatúra, knihy, zvlášť poézia. Pri čítaní básní som prežíval každú metaforu , každý okamih básne.
Tieto momentky mi dávali v živote strašne veľa a poznačili ma iba pozitívne. Poézia mi dávala krídla pre ďaľší šťastný let. Sníval som tajne a veril, že raz príde chvíľa, keď sa stanem básnikom. Bol som vďačný za každú zbierku poézie, s ktorou som prišiel do kontaktu. Vďaka rodičom, ktorí ma v tejto záľube podporovali, som teraz tam, kde som. Kupovali mi knihy, s láskou a nadšením, že raz sa ich investícia do mňa vyplatí. Bolo to nenútené. Knihy som si vážil, videl som v nich kus tvorivej práce a obdivoval som ľúdí, ktorí knihy písali.
Možno povedať , mám šťastie na ľudí. Nech to znie akokoľvek istá pravda to je. Mal som šťastie na učiteľov. Učili ma k láske k literatúre, otvárali mi oči k hodnotám umeniu. A vždy som cítil, že cesta na ktorej ma vedú je správna. Moje učiteľky slovenského jazyka vtedy boli iné. Mali viac času na nás, čo sa hlbšie chceli venovať literatúre. Nikdy nezabudnem na slová svojej slovenčinárky pani Gondoľovej
- Som na teba prísna, raz to oceníš -
Naozaj i dnes po rokoch to cítim a oceňujem. Knihy ma čímsi priťahovali. Mali akúsi magickú moc a preto som sa rozhodol pre Strednú knihovnícku školu v Bratislave. Rozsah literatúry na hodinách bol pre mňa nepostačujúci. Chodil som po knižniciach a zbieral vedomosti. Tá moja vlastná knižnica má dnes pästopädesiat kníh. Je vždy z čoho čerpať a učiť sa.
Verím na osudy a každé stretnutie v živote považujem za osudové. Jedno z nich bolo stretnutie s básnikom Vojtechom Kondrótom. Bol to výnimočný človek, plný ľudskosti, básnik s majstrovstvom v krvi a zmyslom pre poéziu. Bol otcom mnohých začínajúcich adeptov poézie. Vychoval z nich dobrých poetov. Jeho krédo bolo vychovať lepšieho žiaka, aby predčil svojho učiteľa. Zaúčal nás do básnického remesla, radil, poúčal, vždy s domnením, že rady si zachováme a poučíme sa z nich. Keď prehovoril každý načúval, bol rád, že má takého učiteľa - básnika ako je Vojtech Kondrót.
Bol predsedom celoslovenských literárných súťaží ako Literarna Senica, Štúrovo Pero, Chalúpkovo Brezno, Wolkrová Polianka. Večery poézie s ním boli nenahraditeľné, mali svoje čaro a moc. Zastrešoval mladých adeptov poézie, dával im priestor pre realizáciu vlastnej tvorby. Viedol Dieľňu mladých, v Novom Slove bez rešpektu, v Gama magazíne. Viedol literárny klub v Dome ČSSP, kde sme sa stretávali ako jedna veľká rodina. Nehovoriac o debatách v kaviarni U Michala pod Michalskou bránou.
Takisto i Pavol Stanislav Pius , básnik s krehkou dušou, udával nám začínajúcim autorom ten správny smer. Jeho precítená duchovná poézia s prvkami ľudových tradícii spätá s dedinou ako takou dávala každému nášmu stretnutiu tie pravé duchovné hodnoty. Vďaka nemu som si uvedomil aká je krásna duchovná poézia, akú má hľbku a zmyselnosť nielen pre čitateľa, ale i samotného tvorcu. Jeho cit pre tento žáner poézie je nenahraditeľný. Dýcha čistotou sŕdc, až má človek pocit, že každý je svojím spôsobom dobrým anjelom.
I stretnutia s Jožom Urbanom boli vždy tým pravým korením moderného sveta a poézie. Bol to básnik , ktorý sa rodí raz sa sto rokov. Jeho názory na modernú poéziu, jeho tvorba pre slovenskú poéziu ako takú znamená bohatstvo. Vážiť si ho znamená ctiť si ho zároveň. Jožo Urban bol a zostavá, navždy básnikom europského formátu, ktorého hviezda zhasla veľmi skoro. Cez to všetkom po ňom ostalo svetlo pre ďalšie generácie.
Nech je toto básnické zamyslenie určitým poďakovaním ľudom, ktorí stáli pri mojej ceste za poéziou a učili ma milovať a žiť pre ňu ako sa len dá.
