a horúce leto s tichou spomienkou na ňu, keď sa dotkneš jej pier a pocítiš, ten známy pocit, pocit na srdci menom ľúbiť, čo znamená žiť, navždy s krížom toho druhého ako trpiaci Kristus a pritom šťastný byť. Zahľadel sa na ňu a uvedomil si, ako ju potrebuje. Ako pre ňu žije, dýcha, miluje naplno a zároveň tak strašne trpí, až vyronil slzu z oka. Podobala sa na tú istú kvapku za oknom, keď sa hlboko dotýkala jeho srdca a bolesti. Miloval ju. Láska bez utrpenia? Bez všedných starostí je ako ako more bez soli, ako pevný breh, bez lode zakotvenej v prístave, v ktorom večer slnko zapadá za horizont a ráno opäť na strunách svojich lúčov rozihrá nový deň.
- Bude sa tešiť. - zakrýval pritom nevšednú realitu, s ktorou sa on a jeho manželka Viera v posledné roky stretávali. Začalo to tým, že Monika, ich štvorročná dcérka sa zobudila na veľké bolesti . Nevedela definovať, kde ju presne bolí. Na druhý deň odišli k lekárovi a ten malej predpísal, akési lieky na utlmenie bolesti. Bolesť malej Moniky prestali a rodinný kolobeh sa vrátil do starých koľají. Všetko sa zdalo, že je v poriadku. Karta sa obrátila, keď Monika jedného sychravého jesenného času zvracala. Napínalo ju na žalúdku. Viera s ňou odišla k lekárovi. Až na tretíkrát, keď Monike prišlo zle, zistili, že má leukémiu.
Dni ubúdali ako rýchlik Inter City smerom z Košíc do Bratislavy. Práve sa blížila konečná. Bratislava. Mladí rodičia vystúpili a v očiach mali neskrotnú radosť, avšak Peter vedel, že boj s leukémiou Monika ešte nevyhrala. Monika, je už veľké dievča má dvanásť a po prvýkrát v živote sa zaľúbila. Tak píše svoj dievčenský denník. Dnes som sa zaľúbila: Je krásny milý, naša láska je horúca a krv spasená na oltári s pocitom, že budeme raz svoji. Sme šťastní ako moja krv, ktorá sa vyliečila z bolesti a chce naplno žiť. Keď rodina Holovčíková odchádzala z Národného onkologicko-detského centra, docent Csc. Adam Halúzky pochválil Moniku, že je statočné dievča. Rodičom povedal jasne.
- Monika je vyliečená. - Túto správu rodičia prijali s nadšením, ale Petrovi, ako bývalému vedcovi a výskumníkovi v odbore hematológia radosť nepripadala, až tak ohromujúca, ktorá by.......
- Dobre moja, už budeš doma. - povedal svojej dcére otec a naplno prejavil svoju radosť. To bola minulosť, šesťročné šťastie, kedy i on mohol povedať, Monika vyzdravela. Šesť rokov šťastia a rodinného porozumenia, šesť rokov rodinnej idylky a pocitu, že Monika vyhrala boj nad zákernou chorobou.
Dnes je situácia iná, vracajú sa späť do Národného onkologického centra v Bratislave. Monika prežíva svoje posledné dni života. Hlboko ranený Peter sa cíti ako Nostredamus. Tušil, že to tak dopadne. Leukémiu nevyženieš z tela, aj keby si hoci ako chcel.
- Monika, leži na intenzitke, aa...... - službokonajúcemú lekárovi sa zasekol hlas a rodičia Halovčíkovci ihneď pochopili. Prvý vošiel Peter, Monika celá vybledlá, jej otec držal v rukách kyticu osemnástich ruží. Zablahoželal jej k osemnástinám a srdce mu trhalo ako piesočná púšť. Monika už ani nevnímala. Peter vedel, že to bolo pravdepodobne posledné objatie otca a dcéry. Neudržal slzy a rýchlo vybehol z izby. Viera vošla s úsmevom, ale srdce jej plakalo. Chytila Moniku silno za ruku, a chcela jej zapriať všetko najlepšie ku krásnym narodeninám. Monika, ale obrátila tvár k matke a spýtala.
- Aké krásne narodeniny, mami? Veď navždy odchádzam. -
Sklopila navždy zrak a splnila tak svoje poslanie na zemi.
V cestovnej taške boli pripravené svadobné šaty, v ktorej mala byť osemnásťročná Monika Halovčíková pochovaná. Bolo krásne letné poludnie, ktosi naveky odchádzal, poludnie ako stvorené na bolesť a uvedomenie, že smrťou sa nič nekončí, iba začína.
