Je sobota, dvadsiateho júna dvetisíc štyri. Slnko sa v ten deň prediera cez mraky a stúpa vyššie a vyššie. Peter nedočkavo čaká. Má prísť vlakom. Pozriel sa na hodinky. Je práve deväť hodín dvadsaťpäť minút. Čo chvíľa príde, vystúpi z vlaku, uvidí ju po prvykrát. Aká bude vlastne? Dal by všetko za to, aby tu už bola. Potia sa mu dlane. Uvedomí sa, že sa mu perlí pot na perách. Zastaví vlak na správnej koľaji? Bude naozaj šťastný? Z elektrického vedenia si sadá na zem havran . Opustený, osirelý, sám, prešľapujúc z nohy na nohu. Peter ho sleduje. Chápe jeho samotu. Vie dobre, čo samota znamená.
Deväť rokov sa vracať do chladného bytu, medzi štyri steny. Mať dlane, ktoré nikto nezohreje. Srdce, ktoré nikto nepohladí. Dobre vie, je mladý na prehry. V tejto chvíli si uvedomí. On to cíti. Stojí na prahu novej budúcnosti . Dnes sa čosi zmení. Vlak vchádza do stanice. Konečne je tu. Dvere sa otvárajú. Nikoho nevidí. Druhý vozeň od rušňa. Tam ju má kdesi hľadať. Dievča, ktoré týmto vlakom má prísť. To je ona. Určite ona. Blond vlasy jej splývajú po driek. Leskne sa v nich leto . Pery má súmerné, až stvorené na prvý bozk. Podíde bližšie, podá ruku a pomáha jej vystúpiť. Zdá sa mu krásna ako bábika.
- Som Peter. -
- Ja Frederika. -
Objíma ju. Vtisne jej ružu do dlane. Letmo ju pobozká na pery. Zotrvajú tak niekoľko sekúnd. Sú to neopakovateľné okamihy pre obidvoch.
-Peter, objím ma ešte raz. -
Konečne. Ktosi túži po jeho objatí. Ktosi ho dokáže milovať. Objíme ju. Ona skloní hlavu na jeho hruď. Ľudia prechádzajúci okolo nich pochopili. Peter sa do Frederiky zaľúbil. Láska na prvý pohľad? Nikdy tomu neveril. Teraz už áno. Vie láska existuje . Našiel to, čo roky hľadal a teraz je to tu. Stojí oproti dievčaťu, ktoré preňho znamená tak veľa. Prišlo to z ničoho nič ako modré z neba. Až má pocit, že Frederiku jej do cesty zoslal ten Najvyšší, keď videl ako sa v samote trápi. Už sa na to nemohol pozerať a tak mu zoslal ju do cesty. Chytí ju za ruku. Pevne zovrie jej dlaň a šepne jej.
- Dovoľ ľúbiť ťa? -
Frederike sa zalesknú oči. Slza po slze jej steká po tvári. Je šťastná, tak ako Peter. Vtedy pochopila našla to, čo hľadala dávno. Istotu, bezpečie, mužské objatie, to všetko za jeden deň. Tak málo a predsa veľa pre dievča, ktoré stratilo skoro všetko, keď jej rodičia zahynuli. Pozrie sa Petrovi do očí a povie.
- Ľúb ma , lebo cítim to, čo ty. -
Cestou ruka v ruke idú do jeho bytu. Peter otvorí dvere a privíta Frederiku.
- Cíť sa ako doma. -
Frederika prehltne bolesť, ktorú cíti na srdci. Spomienky akoby ožili. Veď ona nemá domov, ani rodičov. Navždy ich stratila v osudný decembrový podvečer. Vracali sa domov od starých rodičov, keď otec dostal šmyk na diaľnici a narazil do stromu. Volant vytočil do ľava. Na nič si nepamätá, iba na nemocnicu, biele steny a pocit, že jej ktosi strašne chýba. Keď jej povedali, že rodičia zomreli. Boli to najsmutnejšie dni v jej živote, o Vianociach nehovoriac. Dnes stojí pred mužom , ktorý jej ponúka šťastie a lásku na celý život. Sadnú si. Popíjajú kávu. Pustia sa do rozhovoru. V objatí sa sa stráca bolesť ako nikdy predtým. Našli jeden druhého. To je pre nich dôležité. Žiť a byť konečne milovaný.
