Prejde rukami po fotke, aspoň na chvíľu zacíti teplo v srdci, zvláštne chvenie, vždy ho tak veľmi cítila, keď ju držal v náručí.
Pozrie sa na hodinky, je jedna po popoludní, z práce ich pustili skôr a celkom jej to teraz vyhovuje. Potrebuje sa spamätať z ich rozchodu. Tak iba sedí na stoličke, ostáva verná svojím myšlienkam a necháva sa unášať minulosťou, ako to bolo, keď.....,
Roland bol obchodný zástupca firmy Pregless. Bol úspešný, darilo sa mu. Dostal byt, ona sa k nemu nasťahovala a zdalo sa, že im nič nechýba. Jej myšlienky preruší rinčiaci telefón, ktorý zazvoní dvakrát. Vie, je to mama. Fotku položí na stôl, vstane, prejde na chodbu a zodvihne ho.
- Prídem trochu neskôr. Idem s kamarátkou na kávu. Dúfam, že zatiaľ stihneš aj navariť. –
- Stihnem, mami, buď spokojná. – povie do telefónu a radšej ho zloží.
Po rozchode s Rolandom sa od neho odsťahovala. Jediným riešením bolo ísť k mame. Mama občas vedela byť príšerná. Sama si bola vedomá, čo ju s ňou čaká. Mamy sú už raz také....., Nezmenia sa nikdy!
Vojde o špajze, vyberie zemiaky a očistí ich. Spraví zemiakovú kašu, vyprážané rezne, a k tomu zeleninovú polievku. Dúfa, že mama tentoraz bude spokojná. Vezme do ruky nôžík a púšťa sa do práce. Myslí na Rolanda, veľmi jej chýba.
To všetci chlapi sú rovnakí? Musia si stále niečo dokazovať? Rolandova nevera ju bolí, ťažko ju znáša, čo len myšlienka na neho, na chvíle strávené s ním, sa jej zarezávajú hlboko do srdca. Medziľudské vzťahy bývajú komplikované.
Túžite kohosi milovať a vlastný osud sa vám obráti chrbtom. Keď sa to tak vezme, ich rozchod bol aj jej vinou. Roland túžil po deťoch a ona mu ich nemohla dať. Dokonca jej navrhol, aby si dieťa adoptovali. To ho však neospravedlňuje.
Chlap sa tak nikdy nespráva. Životné problémy sa neriešia spôsobom, že utekáme od nich. A čo je najhoršie, opäť ostáva opustená. Jej životné okamihy sú bolestivé, ako každá spomienka na muža, ktorého tak veľmi milovala.
Postaví vodu na zemiaky a vyklepe mäso. Robota jej ide od ruky. Varí rada, to musím priznať. Miluje vôňu, keď to v kuchyni rozvoniava a každý je nasýtený a spokojný.
Vypráža posledný kus mäsa, všetko je skoro hotové, v tom počuje otočiť kľúč v zámke.
Prichádza mama. Presne, ako som predpokladala, nie v najlepšej nálade. Zamračená ako počasie. Sestra Betka je presne takáto, povahu zdedila po mame. Ona je zas po otcovi, je pokornejšia, mierumilovnejšia. Jej rodičia sa rozviedli, keď mala šesť a Betka tri roky. Otec bol veľký karierista, až neskôr, keď začal pracovať pre firmu Izaprex ako vedúci marketingového oddelenia, sa to medzi jej rodičmi pokazilo.
Rodina mu začínala byť na príťaž, menej sa jej venoval, viacej času zostával vo firme a často robil nadčasy. Mama to mala ťažké. Náhle ochorela na cukrovku, pridružil sa k tomu vysoký krvný tlak. Začínala byť mrzutá, zlosť za otca si vylievala na nej, jednoducho si ako rodina prestali rozumieť.
Bez slov si sadajú k stolu a večerajú. Obe sú bez nálady. Neznáša takúto dusivú atmosféru, desí ju, priam ľaká. Mama je veľmi bledá, nedá jej a spýta sa jej.
- Stalo sa niečo? Dnes nie si vo forme. Odchádzala si za kamarátkou s úsmevom, a teraz si viac menej bez nálady, ako by ťa čosi trápilo. –
- V kaviarni mi prišlo zle. Musela som prísť domov skôr. –
Vstáva od stola. Vezmem z obývačky tlakomer a zmeriam jej tlak.
- No veľmi ťa nepoteším, 150/95, nie vysoký, ale predsa. Dávaj na seba pozor! Zmeriam ti aj cukor. Možno práve ten bude príčinou tvojho stavu. - vytratí sa z kuchyne a za pár minút sa vráti. Ani hladina cukru nie je najlepšia, je dosť vysoká.
- Cukor ti vystúpil na deväť. Dám ti tabletky, možno ti bude lepšie. – povie a začína mať obavy o matkino zdravie. Pristúpi ku kuchynskému drezu, v tom sa náhle otočí na rachot za chrbtom, a vidiac ako mama padá zo stoličky na zem, preľakne sa.
Nahne sa k nej a zachytí ju.
- Je ti zle, mami? – mama však nevníma, je bezvedomí.
Rýchlo prejde na chodbu, vezme do ruky telefón a volá záchranku. Tých dvadsať minút, čo na ňu čaká, je pre ňu to najhoršie v živote, čo kedy zažila.
Lekár, ktorý príde jej povie, že jej mamu musia zobrať do nemocnice. Súhlasí a nakladajú ju na nosítka. Ten večer je akoby vystrihnutý zo zlého sna. Sama to mu nemôže uveriť....,
Ostáva s vlastným osudom na pospas, s myšlienkami, ktoré jej naháňajú strach. V tú noc nedokáže spať. Iba sedí v kuchyni a len tak popíja čaj a premýšľa. Čo prežíva teraz, v tomto momente, sú chvíle s bolesťou v srdci, nepraje ich nikomu.
Tŕpnete, neviete, čo vás vlastne čaká. Okolo ôsmej ráno zazvoní telefón. Beží k nemu, zodvihne ho a doktor Skalsky jej oznamuje, že mama sa má lepšie. Prevážajú ju na áro.
Celá sa chveje, nechápe ako sa to všetko mohlo tak zvrtnúť. Ubezpečuje lekára, že čo najskôr príde do nemocnice. Zbalí pár maminých vecí, dá ich do tašky, oblečie sa a zamkýna byt..Odchádza. Vyjde z bloku, prebehne na druhú stranu stranu k autobusovej zastávke, kde si počká na autobus, ten ju zvezie priamo k nemocnici.
Ani nevie ako, vbieha do areálu nemocnice na áro. Zazvoní, dvere práve otvára mladá sestrička s vlasmi po driek, s očami ako horúca jeseň bez listov. Krásna, mladá žena, škoda je ju na toto povolanie. Milo sa na ňu usmeje a ubezpečuje ju, že mama určite bude v poriadku.
Vojde dnu a vykročí do nemocničnej izby, kde je pod prístrojmi, napojená na hadičky. Mama ju však vôbec nevníma, nevie o sebe. Chytí ju za ruku, prihovorí sa k nej. Praje si iba jedno, aby sa z toho dostala a bola znova zdravá. Ostala by aj dlhšie, ale službokonajúci lekár ju upozorní, že by bolo najlepšie, keby návštevu ukončila.
Oproti vedľa zbadá muža, pre ňu tak známeho. Je to Roland. Sedí a hľadí so smútkom v očiam na bezvládneho mladíka pripútaného na nemocničné lôžko. Nedá jej a vchádza za ním
– Roland...,. – povie a pozrie sa na neho. Pozná tento pohľad veľmi dobre, je v ňom bezradnosť, beznádej, zúfalstvo a veľká bolesť.
- Stalo sa niečo? – spýta sa ho.
- Brat odpadol v práci. Všetci čakáme kedy sa preberie. –
- Roland, keby si niečo potreboval, moje mobilné číslo máš. Veď vieš napriek rozchodu sme priatelia Pomôžem rada, ak je treba....-
- Ja viem. – Roland skloní hlavu, upiera svoj zrak na brata.
Otočí sa, je na odchode. Akoby sa vo nej dvíhal vietor a niesol so sebou všetky spomienky, ktoré s Rolandom prežila. Cesta domov je neznesiteľná. Iba spomienky a spomienky na nemocnicu, na mamu, na muža, ktorého stretla. Patrí Roland ešte jej?
Doma to je na nevydržanie, neobsedí na mieste. Pripadá si ako nepokojná duša. Jej život sa zdá ako nekonečný labyrint. Uvažuje. Ako z neho vyjsť? Večer po siedmej jej volá lekár že mama sa prebrala, odpájajú ju od prístrojov. Konečne. Je rada.
Najradšej by som sa vrátila do nemocnice, nemá to tu doma zmysel.
Vojdem do obývačky, zapnem televízor. Plná dojmov a unavená však, privrie oči a ani nevie ako zaspáva.
Okolo jedenástej jej zazvoní mobil. Rýchlo ho vezme do ruky a počúva Rolandov hlas.
- Eva, brat pred hodinou zomrel. Vypovedalo mu srdce, už sa nič nedalo robiť. –
- Je mi to veľmi ľúto. – povie náhle a tisnú sa jej slzy do očí
- Ďakujem, Evy, za podporu, za všetko....- stačí povedať Roland a zloží mobil
Tak to bol deň. Je v ťažšom citovom rozpoložení. Tak veľmi by chcela zmeniť tento svet, aby v ňom nebolo toľko utrpenia a bolesti. Prichytím sa pri myšlienke, že myslím znova na Roland. Zatváram očí a pokúšam sa zaspať.
Za oknami noc v obraze všetko vie, všetko si pamätá, ale ich tajomstvo nikomu neprezradí. Necháva si ho pre seba a nesie sa na oblakoch ako opustená, dávna loď, v ktorej onedlho začne svitať. Možno pre novú šancu znova začať vo dvojici, novú nádej pre Rolanda a Evu byť znova šťastní.
