Bol spisovateľ. Práve si sadol za písací stroj, vložil doň papier a začal svoj každodenný pracovný deň. Káva na stole príjemne rozvoniavala. Vietor rozčesával koruny stromov. Písať dnes o tomto svete je ťažké. Svet je akosi zlý a dávno po záruke. Potrebuje viac svetla. Všetko je v ľuďoch, ktorí ho formujú ako kováč roztavené železo. Anton Strážsky mal odovzdať do týždňa vydavateľstvu Press svoju knihu poviedok s názvom Tvoje oči, moja pieseň. Pomaly dopil kávu a začal písať. Keď sa vracal včera električkou z práce, vypočul si zaujímavý dialóg. Nechcel sa obracať za jeho aktérmi. A vôbec, nechcel zvlášť do toho zasahovať. Samotný život je príbehom. Žije si ho každý sám, ako mu je súdené. Na Račianskom mýte nastúpil do do električky kamelot s bielou paličkou a miernym hlasom prehovoril k cestujúcim.
- Večerník, Bratislavský Večerník, kúpte si Večerník. -
Váhavo, ale predsa ponúkal svoje noviny. Pár záujemcov sa našlo a kúpilo si dennú tlač. Denník v hlavnom meste bol obľúbený. Ľudia sa dozvedeli mestské aktuality a ešte čosi navyše. Nevidomý kamelot mal zvláštne hnedé oči ako horúca jeseň v priamom prenose. Na križovatke naskočila červená, električka zastala. Šofér pristúpil k nevidomému kamelotovi a spustil.
- Opustite túto električku. Svoj biznis mi tu robiť nebudete. -
- Veď, mám platný cestovný lístok. - bránil sa kamelot.
Šofér skríkol.
- Vystúpiť! -
Komu niet rady tomu niet pomoci. Chleba človeku dať môžeš, rozum však ťažko.- pomyslel si bezradný kamelot a pri najbližšej zastávke vystúpil. Ľudia iba nemo prizerali, nikto sa , ale nepostavil na obranu kamelota. Sme to vôbec ľudia? Zamyslel sa Anton. Čo si mu navrávalo, aby i on vystúpil. Aj tak mal plné zuby argantnosti šoféra, ktorý sa nezachoval fér. Videl ho postávať na zastávke. Dlho na neho hľadel. Koľko sily a odvahy má tento človek v sebe? Napriek svojmu hendikepu sa vydáva deň, čo deň na ťažkú cestu, cestu, ktorá pre neho samotného veľké predstavuje veľkú bariéru, a predsa....,. Chce byť osožný a spraviť čosi aj pre iných. Neďaleko od postávajúceho hlúčika ľudí, sa pridružila partia holohlavých výrastkov v kožených bundách a reťaziach okolo krku. Boli oreťazovaní doslova od hlavy, až po pätu, čo bolo typické pre niektorých exotov v hlavnom meste. Ich vodca mal v ruke fľašu akéhosi alkoholu.
- Pite chlapci, dnes mám narodeniny. -
Odrazu si si všimol čakajúceho kamelota.
- Áááá, slepý Florián je tu. - prehovoril. - Chlapci oskalpujme ho, aspoň budú peniaze. -
- Zrýchlil krok, sotil do nič tušiaceho kamelota a snažil sa mu vytrhnúť kasňu s peniazmi. Anton okamžite zareagoval na situáciu. Podišiel k típkovi, ktorý sekal frajerinu pred ostatnými ako nôž z švajčiarskej ocele. Dvoma údermi ho v okamihu spacifikoval. Ten, stál vyhúkaný, nakoniec odstúpil s celou svojou partiou, ktorej dal znamenie na odchod. Všetci odpochodovali.
- Môžem vám pomôcť? - prihovoril sa Anton kamelotovi.
- Nastupujem na električku, za päť minút, mala by tu byť za päť minút. Ináč vám ďakujem, som vám veľmi
povďačný. -
Rozopol si kabát a z ľavého vrecka, vybral malú útlu knihu a podával ju Antonovi.
- Za pomoc, príjmite odo mňa moju knihu, vyšla teraz, nedávno. -
- Určite si ju prečítam. - povedal spisovateľ a podanú knihu si od kamelota vzal.
Prišla električka. Anton pomohol mužovi s bielou paličkou nastúpiť, ten nestačil ani poďakovať a električka ho unášala, strácala sa v diaľke. Večer pri stíšenom svetle sa Anton začítal do darovanej knihy. Zistil, že kamelot, ktorý v električke predával Bratislavský Večerník je básnik. Ešte raz sa tuho zamyslel a čítal krehké verše. Bol to zvláštny pocit, čítať verše už poznaného autora. S vnútorným pokojom sebe vlastným, si zapálil červenú lightku. Dym stúpal po celej izbe, v popolníku svietil cintorín špakov. Len on, nedokázal zabudnúť na nevidomého kamelota, ktorý si tykal s poéziou.
