V takýto čas píše, z noci na ráno sa stáva básnikom, ba čo viac spisovateľom. Nesie svoje posolstvo k ľuďom a čaká ako ten mesiac za oknami. Noc sa rozkrojí na svetlo. Napíše pár stránok, dáva si práve čaj, pozrie sa na hodinky, je už pol druhej v noci. Tma dozrieva na svoje tajomstvo, prebúdza sa v nej čosi tajomné.Sám nedokáže vstať, ľahnúť si a ísť len tak spať.
Tento nočný čas ma svoj pôvab, neskutočnú moc.
Nebo sa zachveje ako struny na husliach. Vietor zosilnie, naduje svoje líca a ukazuje svoju zákernosť vetroplacha. Hviezdy bičuje ako v ringu, tu je vidieť, kto je tu pravým víťazom.
Je zvláštne písať za takýchto okolností.
Je vďačný za tieto chvíle samoty s perom v ruke.
Keď dopíše, ktosi zvoní. Prichádza k dverám. Romantika sa odrazu mení na strach v srdci .
Niečo mu napriek tomu čosi navráva, aby otvoril. Chytí opatrne do ruky kľúče, otvorí dvere, stojí v nich anjel s krídlami. Hľadí na neho dlho, potom sa stratí z dohľadu. Nečakane sa miesto neho zjaví stará mama. Je to skutočnosť, či sen ?
Veď zomrela pred rokmi. Teraz stojí tu vo dverách. Jej úsmev je mu tak známy a príjemne hreje. Stojí nehybne, zmeravený na mramor, nedokáže sa z toho spamätať.
Stará mama, teraz a tu po rokoch?
- Môžem vojsť? – Ani nedýcha.
- Samozrejme. – vypustí zo seba.
Byt sa rozžiari, akoby v tom okamihu prišli Vianoce. Starká vojde do kuchyne a sadne si .
Hľadí na neho s láskou ako na svojho prvorodeného vnuka.
- A to ma neponúkneš ani čajom? – opýta sa ho. Spamätáva sa, pristúpi ku kanvici, necháva zovrieť vodu a robí jej čaj. Starká sedí, rozhliada sa, odrazu sa ho spýta.
- A doma je všetko v poriadku? –
- Áno. – odpovie. Otázky z jej strany sa sypú ako soľ.
– A čo starký? Ako sa má? –
- Je mu smutno za vami. – odpovie.
Je rád za túto nečakanú nočnú návštevu.
Chce dať babenke cukor do čaju, v tom nad jeho hlavou vystúpi svetelná žiara, oslepí ho,
že sa nedokáže starkej pozrieť do tváre. Chce ju osloviť, nečakane sa však vytratí z kuchyne.
Celým bytom znie jej.....,
- Prišiel starkého čas. -
Ráno je starký pri raňajkách iný, smutný, príliš ustarostený.
Keď sa po spoločných raňajkách všetci najedia, starký vchádza do obývačky, pozerá si fotky z rodinného albumu. Hľadí na ne, najmä na tie, na ktorých je stará mama. Starý otec sa mu nepozdáva už od rána, je veľmi apatický, nesvoj, akoby mu čosi chýbalo, alebo vlastne ktosi...
Je podozrivo sám v izbe.
Zatiaľ si s mamou v kuchyni popíjajú raňajšiu kávu.
Keď príde čas obeda, starký spomína na starkú, na to, aká bola skvelá kuchárka, a hlavne žena. Oči sa mu zaslzia.- Chýba mi veľmi. – zlomene povie.
A plače .Utešuje ho. – Uvidíš, starý otec, všetko bude v poriadku. – hlácholí ho.
Večer si rodina líha unavená, starký si ľahol skôr, už dávno spí.
Sedí pred televízor, myšlienkami je niekde inde. Myslí na starkého, spomína ako u neho trávil prázdniny, ako ho učil poznávať každý list v hore, každú rybu v rybníku. Cíti sa presne, ako dobitý dub, pod ktorým starý otec často bafkal fajku. Spomína, ako rád chodil do práce, bol železničiar a bral svoju prácu vážne.
Ráno sa vracal z nočnej v železničnej uniforme, kráčal v nej hrdo po dedine, treba priznať, pristala mu. Starká mu musela žehliť naškrobenú, bielu košeľu. Vždy musela byť čistá a vyžehlená. Bez toho to nešlo ísť do práce.Sedí a premýšľa. Má dojem, že prišiel jeho posledný vlak.
Konečná.
Keď z izby ráno dlho nevychádza, ide sa pozrieť na neho.
Z izby vyjde s kamennou tvárou.
.– Starého otca zobrala smrť. – povie.
Teraz už chápe, vie, každá noc nesie na rukách svoje tajomstvo, prichádza rozlúčiť sa s tajomstvo v očiach. Necháva za sebou spomienky a boľavý, nedotknutý čas ako jesenný vietor v povetrí.
Nezastaví ho ani ostrá kosa, ktorá si prišla vybrať v ten deň svoju krutú, nečakanú daň.
