Tráva popri ceste sypala smaragdy z rukávu, to jediné bohatstvo, ktoré jej zostalo.Mal iba dve holé ruky, na sebe riflový kabát, v taške pár veci, áno dve holé ruky, pusto a veľké prázdno v srdci, nič viac.Bolo to jediné bohatstvo, ktoré mal: Dve holé ruky, ktorými chcel začínať odznova. Keď sa zavrela za ním brána, ešte raz sa obzrel za seba. Je mu odpustené?
Otázka visela vo vzduchu ako bič.
Stál, čakal, kam teda ísť? Domov? Možno, to je jediná správna cesta na miesta, kde vyrastal, kde sa túlal uličkami, kde zanechal spomienky a vlastné detstvo. Už sa dávno vyzul detské topánky, dávno hľadí cez otcove okuliare na tento svet. Je iný, zmenil sa, ako on a ľudia.
Železná brána, chladné múry nemo mlčia, nič neprezradia.
Za touto bránou ho ktosi naozaj čaká? Má zmysel sa vydať cestou návratu, do starých rodných miest? Predýchal slobodu, mala zvláštnu vôňu po modrých orgovánoch, nastúpil na autobus, cesta bola tak neskutočne skutočná, ťažko tomu uveriť. Pozrel sa cez okno. Áno patrí do tohto sveta, patrí mu z neho právom jeho diel. Nechcel nič,iba si z neho ukrojiť, chcel iba to, čo mu patrí. Vystúpil na malom námestí. Spoznával to tu i po rokoch, tu vyrastal, tu zanechal kúsok zo svojho života, patrí mu mesto ponorené do poludňajšieho slnka, tak ako patrí bolesť k životu. Keď zazvonil pri dverách, stála v nich jeho matka. Objala ho a privinula na hruď. Nezabudla, je jej syn. Vstúpil ďalej do bytu. Nič sa tu po rokoch nezmenilo: kuchynský stôl, na ňom je prestretý ten istý obrus, vyšívaný rukami jeho mami, obraz na stene je presne tam, ako keď odchádzal, muškáty kvitnú do krvi rovnako ako, keď bol na odchode. - Mami. - povedal ticho, zlomene.
Žena sa iba nadýchla, pohladila synovi ruky a dodala.
- Vítaj doma, synu. - Dobre vie, každý nesie svoj kríž, a to čo sa stalo, sa nikdy nevráti späť. Ubolená, ale rada vybrala taniere a nabrala synovi jesť. Väzenie synovi ukradlo mladosť, vzalo ženu, deti a jeho matke vnúčatá. Ale je rada, vrátil sa. Je to predsa jej syn. Je šťastná, Jozef sa vrátil. Ešte prejdú roky, spomienky mu dlho nedajú spať, s tým sa nedá jednoducho zmieriť, sám to nedokáže.
Vracajúc sa z rodinnej oslavy autom, cesta bola kĺzka ako zrkadlo. Bol tichý mrazivý podvečer. Svokra práve oslavovala narodeniny. Prizná sa, mal trocha vypito, nie však natoľko, aby nezvládol riadenie auta a predsa, oprotiidúcemu autu s rukami na volante už nedokázal zabrániť.Stratil všetko, úplne všetko a hlavne tých, ktorých mal tak rád. Zaryto mlčí. Odrazu, to ticho preruší brat.
Vrátil sa z práce, keď prekročil prah domu, a uvidel Jozefa, chytil ho za golier, ihneď z neho vyprsklo. - Vrah sa vrátil. - Matka skočila medzi súrodencov.
- Nebláznite, ste bratia. Nenávisť plodí nenávisť. Prestaňte! -
Jožo sklopil zrak, to, čo povedal brat sa ho dotklo. Už vie, nepatrí sem, jeho miesto nie je doma. Odísť preč znamená začať inde, nie tu, medzi blízkymi. Slová ho zaboleli, nečakal ich. Napriek tomu dodal. - Nie Jano má pravda, mama. Odchádzam. Navždy. - Zabuchol za sebou dvere. Rozbehol sa ulicou, túžil sa navždy vymaniť z tohto prostredia, aby ľudia naňho zabudli. Sú cesty, z ktorých niet návratu. Bežal, hnal sa preč ulicou, ukazovala mu jediný smer z tisíc a jednej bolesti. Všetko sa na neho rútilo, bolo to naňho príliš priveľa. Zastal, otvoril bránku, tá zavŕzgala ako jeho svedomie. Sklonený k pomníku rodinej hrobke prečítal mená: Erika Horváthová rodená Zozuláková, deti Oliver a Kristínka.
Srdce mu trhalo na mraky.
Cítil vinu, tak páliacu na hrudi, dotkol sa chladného pomníka a zastonal. - Aspoň vy mi odpustite! - V tej chvíli začalo pršať. V padajúcich kvapkách videl jasnú odpoveď. -Smrť živým ťažko odpúšťa! -.
Zahľadel sa do zeme, mal pocit, že je navždy stratený.
