Hľadím cez okno a premýšľam. Ako to povedal maestro, básnik
Miroslav Válek? - Domov sú ruky na, ktorých smieš plakať. -
V rýchliku sedím sám. Vlak sa pomaly rozbieha, sústavne prší, akoby sa nebo utrhlo z kríža. Jeseň je zrelá na poriadny leják. Stalo sa. Odrazu sa spustí lejačisko, ako sa patrí, až kvapky dažďa pretekajú cez okno. Presadnem si, nech na mňa neprší.
Do kupé vstupuje postaršia žena s mladíkom, pravdepodobne jej syn. Sadnú si. Hneď vidieť, že medzi nimi nevládne súhra. Spomeniem si na svojho otca, na detstvo strávené doma, až ma chytá triaška a mrazí.- A ty si myslíš, že keď sa takto budeš správať, že v našich očiach budeš dobrý syn? - povie v kupé matka synovi.Potvrdené. Skutočnosť vraví samá za seba. Je to vzťah matky a syna. A nevydarený.
Chlapec sa postaví tvárou k matke a povie čosi, čo vo mne zarezonuje ako bič nad hlavou.
- Neser ma, mami! - otočí sa, ani sa na matku nepozrie a odchádza. Pravdepodobne za partiou. Mladík môže mať tak sedemnásť rokov, je ešte nezrelý na život a mladý na prehry. Dvere sa zavrú, nastáva nepríjemné ticho.Matka sa za správanie syna hanbí. Celá vzniknutá situácia je jej veľmi nepríjemná. Nevie, čo má povedať.
V Trnave nastúpi postarší pár. Sadnú si. Za pár okamihov, zisťujem, že stará pani je ukecaná, neprestáva rozprávať. Svojmu mužovi nedovolí, ani, čo len prehovoriť, nie to ešte sa nadýchnuť Zreteľne vidno, že starký je pod papučou. Prikyvuje a snaží sa žene vo všetkom vyhovieť.
Radšej si túto scénu nevšímam a staviam sa k nej ľahostajne.
Cesta ubieha pomaly, najradšej by som bol už doma. Myslím na mamu, teším sa na ňu. Vietor, ktorý sa práve uhniezdil v korunách stromov ako zlomený vták so zloženými krídlami, pozorným okom stráži všetko navôkol, a lomcuje s konármi stromov ako besný. Hľadím cez okno, tvárim sa ako inkognito a ďalej sledujem okolie. Za nami sa strácajú domy, lúky, pasienky, hrdé hory i rieky, ktoré občas bývajú smädné.
Spomeniem si na otca, mám ho rád. Má rád aj on mňa?
Z myšlienok ma pretrhne nečakaná tma, vchádzame do tunela. Spomienka na detstvo neprestajne ožíva. Vídim ten zvláštny obraz, otec sa vracia sa z krčmy, to prečudesné chvenie v žalúdku, že prichádza spitý domov. Dvere sa otvárajú, viem, bude to pohroma a riadny cirkus.....Vchádzame do Žiliny. Čas ubieha nepredstaviteľne pomaly, ešte ma čaká kus cesty, ja sa však už vidím doma na východe.
Keď prídem domov a vystupujem z vlaku, chytá ma akýsi zvláštny pocit, až sa mi chce plakať. Som doma. Teším sa na všetkých. Je čosi po pol druhej v noci, práve prišiel osobný vlak z Košíc. Ešte ma čakajú dve hodiny cesty do cieľovej stanice. Tie ubehnú veľmi rýchlo, ani sa nestačím čudovať a už vystupujem. Som doma. Konečne doma.Kráčam ulicou smerom na sídlisko domov k našim. Nevidel som ich celý mesiac, tak veľmi mi chýbali. Polnoc je zrelá na striebristý mesiac. Nado mnou spí nebo medzi hviezdami ako v kolíske. Cestovnú tašku si preložím do ľavej ruky, je ťažká ako môj vlastný osud. Vláčiť ju až z Bratislavy, to dá zabrať.Obťažkaný taškou a som unavený, napriek tomu rád a šťastný.
Vystupujem hore po schodoch, mama ma už čaká, vrhnem sa jej do náručia, sme oba nesmierne radi, že sme sa zvítali.
- Gabík môj, konečne si doma. A ako škola, darí sa? -
- Som rád aj ja, mami.V škole sa darí, všetko je v poriadku.-
Sadne si za stôl v kuchyni, vyhladol som. Najem sa a rozprávame sa, čo nového má mama, čo nového je v Bratislave, akí sú spolužiaci, profesori, ako je na intráku.- A otec, je kde? -
- Spí, uvaril poobede, potom pozeral futbal, v televízii dávali ligu majstrov. A potom zaspal. -
- Spí ako zarezaný. - povie mama.
- Nech spí unavil sa, i ja som unavený. - Odsuniem stoličku, opantáva ma ospalosť, oči mi klipkajú, prichádza na mňa taktiež únava. Keď je tanier prázdny a ja nasýtený poviem.
- Mami, idem spať, som uťahaný. -
Ráno je neskutočne krásne. Slnečné lúče ma nečakane prebudia, zívnem a otočím sa na druhý bok. Chce sa mi ešte spať, za chvíľu chrápem ako motorová píla. Vstávam okolo deviatej. Prebudím sa, nohy vsuniem do papúč a nastražím uši. Je ticho, hrobové ticho. Pravdepodobne naši nie sú doma. Vojdem do kuchyne, vyberiem si dva krajce chleba, natriem ich syrom a narežem si paradajky. Tie nikdy nesolím, soľou by stratili svoju prirodzenú chuť. Najem sa a spravím si kávu. Milujem ju, nedokážem si bez nej predstaviť čo len jeden jediný deň. Doma nikto nie je. Je piatok, takže mama je v práci a otec, ako obvykle..., Mrzí ma to, veď domov prišiel jeho syn a on sedí v krčme.Čo mám robiť? Chytím do ruky pero a píšem, vypíšem sa opäť z bolesti. Je vo mne toľko trpkosti, toľko blenu, môj osud ma nesmierne trápi.
Prečo otec, prečo?
Okolo jedenástej predsa len prichádza domov.
Už vo dverách vidím ako vyzerá, je spitý pod obraz Boží. Takého teda mám otca.
- Otec, otec, prečo to robíš? - spýtam sa ho, keď sa objaví vo dverách.
- Musel som to predsa osláviť, syn môj. Prišiel si predsa domov. -
Akoby vražedným pohľadom sa pozrie na mňa, zaškrípe zubami, už viem je zle, už to začína. A mater máš kde, navarila aspoň? -
- Je v práci, zatiaľ čo ty piješ ako dúha. - fľusnem do očí otcovi pravdu, ktorá sa mu nepáči.
- Čo si to povedal, ty zasran, ako sa so mnou rozprávaš? -
- A nemám pravdu, ty ochlasta? - skríknem na otca.
Mrzí ma, že mama musí tak trpieť, veľmi to bolí, ale inej cesty ako trpieť neexistuje. Aspoň zatiaľ. Napätie sa medzi nami stupňuje, graduje, čím ďalej tým viac, až mám pocit, že vlastnému otcovi skočím do úsmevu. Prídem domov a on sa spije. To som od otca nečakal, svoju návštevu domov som si predstavoval ináč. Otec sa nahne, z ľavej strany roztiahne ruku a udrie ma, pritom ma sotí, akoby som bol obyčajná handra. Alkohol v ňom úraduje, je úplne iný ako keď je triezvy.Pozriem sa na otca. Z očí mu čítam ľútosť, že ma udrel. Je však neskoro. V tej chvíli ho nenávidím, dokázal by som ho zaprieť, Áno nenávidím ho. Skloním hlavu, dostal som to, čo mi patrí. Ale právom? Kto je ten zlý? Kto? Kde je tá spravodlivosť? Vojdem do svoje izby, pozriem sa do zrkadla, opuchol som a pod okom sa mi vytvorila modrina. Cítim sa nepríjemne, celé vnútro ma bolí.Pozriem sa nad svoju posteľ, kde mám regále s knihami. Musím svoj žiaľ prekonať, veľmi to bolí... Otec prečo?.Chytím do ruky jednu zo zbierok básní Miroslava Válka a čítam.
Jeho poézia ma upokojuje, je tak čistá, priama ako vzťah otca a syna, aký si predstavujem a túžim po ňom. Prečo, otec? Prečo?Táto otázka mi nedá pokoja. Vlastne je nepodstatná, ale predsa rád by som vedel na ňu odpoveď. Básne Miroslava Válka sú ako balzam na moje rany. Poézia mi dodáva akýsi pokoj, kľud, akési vyrovnanie byť na chvíľu v inej dimenzii a zabudnúť, zároveň prežiť čosi krásne, nepredstaviteľné.Odrazu objavím tú svoju báseň a čítam: Domov, sú ruky, na ktorých smieš plakať. Pýtam sa možno po stý raz. Prečo, otec? Čítam ešte raz: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
V tej chvíli sa zhlboka nadýchnem a rozplačem sa.
