Pohreb starej mamy

Ozývajú sa zvony. Cítiť ranný vzduch, ktorý mi padá na oči. Vstanem vykloním sa z okna, vietor je ostrý ako štipľavá paprika. Páli ma na líci a opäť zvony. Je presne šesť. To pravé znamenie, pre veriacich ísť do kostola. Vrany na oráčine krákajú. Je tak krásne hrobové ticho. Vykloním sa z ona, za oračinou dedina ešte spí. Spomínam: Ležala v truhle. Mamu som nikdy nevidel tak plakať. Srdce som mal na mraky. Bolo šesťnásť hodín, tak strašne pršalo, až mi zmoklo srdce v hrudi. Stará mama v truhle, akoby iba spala, prevšetkých sa na chvíľu zastavil čas. Pohľadom na ňu sa vrátili všetky spomienky na je ťažký život. Bol to sen? Žiaľ musím priznať skutočná realita. Všetci sme ju strácali. Matku starú matku, no hlavne ženu s dobrým srdcomm pre všetkých. Z oblohy na ďalej padali kvapky, bratrancovi Ondrovi z očí slzy. Bolesť bola veľká. Ešte nikdy som v Ondrových očiach nevidel takú bolesť. V tom lejaku som si uvedomil, že starká mi bude veľmi chýbať. Prihovoril som sa bratrancovi. - Zapamätaj si Ondro, chlapi nikdy neplačú, zovrú päsť , zatnú zuby a nedajú slzám šancu. Ondro sa rozplakal ako obloha, ktorá akoby cítila našu bolesť a potvrdzovala ju svojimi kvapkami. Budeš mi chýbať babenka. Tvoja paradajková polievka, alebo celkom obyčajný tvarohový koláč, ktorý si vedela pripraviť iba ty. Rakvu spustili do zeme. Opona sa stiahla, predstavenie sa skončilo. Tak to už býva v živote, kto miluje najviac odchádza. Vždy keď sa spustí dážď spomínam na starkú, na jej zvráskavené ruky. Čo by som da, keby som ich mohol iba na chvíľu pohladiť. Jeseň nosí červenožltý kostým. Opäť je tu, ako každý rok. Zvoní o kvapky, milujem dážď na strunách čarokrásnej jesene. Pripomína mi ženu, starú mamu, ktorá poznala tvrdý život a predsa sa rozdávala do poslednej omrvinky. Zo všetkého je stačil krajec a pohľad na nás vnukov, že sme šťastní s ňou. Jeseň. Nič viac iba jeseň. Pozerám sa oblohe do tváre. Vyzerám svoju starkú,žiaľ už nikdy viac ju nestretnem.