Je čosi po polnoci, mesto už dávno spí. Pozriem sa z okna, rozsvietené sídlisko, tá betónová džungľa pomaly zhasína posledné svetlo. Nechce sa mi spať. Pozerám na križovatku, sem tam prejde po hlavnej auto, posledná električka zabočí na Štefáníkovo námestie a mne srdce zabliká ako semafór. Bože, tá hlava. Migréna je strašná vec. Budem musieť s tým niečo robiť. Ísť k lekárovi a povedať jasne Trápia ma bolesti. Už vidím ten kolotoč. Od jedného lekára, k druhému, jedno vyšetrenie sa neskončí, už je tu druhé.
Radšej vojdem do kuchyne, zoberiem Panadol , zapijem vodou a všetko predýcham. Vždy to tak robím, keď ma prekvapia bezsenné noci a mne oproti kráča Miss lady migréna. V celom dome je zvláštne ticho. Žena má nočnú, pracuje ako zdravotná sestra na internom. Syn je v Trnave , vždy prichádza domov v piatok. Dovtedy budem in. Ani nebudem vedieť čo je bolesť. Ticho preruší prudké klopanie na dvere. Pozriem sa na hodiny na stene, rozmýšľam kto to môže byť. Klopanie sa ozve ešte raz, o to ráznejšie, až sa mi srdce rozbúši. Vo dverách stojí suseda Eva Kuličová z druhého poschodia.
- Nehnevajte sa -
- Števko dostal epileptický záchvat, manžel nie je doma -
- Potrebujem auto - vašu pomoc -
- Samozrejme -
Obliekam sa, beriem kľúče od auta, zamykám byt. Za pár minút mám dvere na aute otvorené, idem pre Števka, zatiaľ suseda stráži auto. Rozbehnem sa na tretie. Chlapec je ztuhnutý, úplne zmeravený. Potrebujem pomoc, čím skôr do nemocnice. Vynesiem ho na rukách k autu, Roman jeho starší brat zamýka dvere. Je zničený.
- Ďakujem pán sused - povie skormútene.
Hlava ma prestala bolieť. Naštartujem auto , nesieme sa na Kukučínovú, potom k fontáne U Zlomeného anjela, prejdeme na križovatku. Červená.
- Kriste práve teraz? -
Števko chrčí, zalamuje ruky. Celý sa skrúca od bolesti. Obzriem sa za ním, na zadnom sedadle ho hlácholí mama. Naskočí zelená, šľapnem na plyn . Už len pár minút, hned to bude. Za chvíľu sme v nemocnici. Ospalý vrátnik za okienkom nás púšťa. Je mi ľahšie na srdci. Vynášam Števka na chodbu, lekár už stojí vo dverách ambulancie, snaží sa pomôcť. Chlapec leží na lehátku. Sestra mu pichne injekciu, Števo je tu už ako doma, pečený, varený. Prenesiem ho do jeho izby. Zaspáva. Som rád, že všetko dobre dopadlo.
Za oknami svitá. Začína krásne ráno. Števova mama je šťastná, ďakuje mi.
- Hocikedy sa môžte spoľahnúť pani Kuličová- Cez okno vidieť hmlu ako sa dvíha v Braillovom písme. Svet sa mi zdá odrazu krajší, mám na to svoj dôvod.
