Na jeseň sa sychravý vietor oprel o stromy a obloha spustila dážď. Zima bola krehká ako vločka. Čas mrazivých okamihov prichádzal akosi skoro, ako sme si mysleli. Mráz bol stále tuhší a tuhší, až ku koncu prišla poézia Betlehema - tá poézia Vianoc.
A dnes tu stojím nad otcovým hrobom. Nebo je síce rozprávkové, mne sa však moje srdce trhá na mraky. Cítim bolesť, ktorá sa ťažko prežíva. Ťažko je, keď nesiete za sebou kríž a nedokážete ho uniesť. Spomínam na otca, ktorý ma vodil na ryby, učil ma základy ako držať v ruke udicu. Mal som iba osem rokov a bol sám rád, za každý okamih strávený s otcom.
Keď už bolo po rybačke, povedal som, už treba ísť. Mama nás čakala. Skutočne, doma rozvoniavala mäsová polievka, ktorú každý chlap potrebuje a francúzske zemiaky, naše obľúbené rodinné jedlo.
Dnes je všetko iné...
Všade je pusto, osamelo, všade vládne bolestivé ticho. Bolesť nad bolesťou. Slzu za slzou mám v oku, srdce stráca dych. Na kríži kvitnú kvety do neba. Otec nám dáva posledné slovo. Vie, je čas, treba ísť. Len ja sa cítim sám. Obloha plače, zem ťažko dýcha zhlboka.
Samota bolí, strata človeka ešte viac.
