tak ho uložím, ako emailovú poštu. Jej tajomstvo si nechám iba pre seba a polnočným hviezdam zamávam naposledy na pozdrav. Evu som však poznal od malička. Jej vlastnosti, jej povahu, ktorá bola môjmu srdcu blízka. Boli sme kamaráti. Obyčajní kamaráti, ktorí sa vždy mohli na seba spoľahnúť. Navzájom sme si boli, ako bútľavé vŕby. Veľmi sme si dôverovali.
V ten osudný večer v roku 1990 som sa vracal z práce domov. Ísť, čí neísť ? Znela filozofická otázka. Byť, či nebyť tento večer s partiou kamarátov. Dobrá kniha, príjemné teplo v mojej izbe však zvíťazili nad kamarátmi. Ostal som doma pri knihe. Ráno stál vo dverách kamarát. Hneď začal: " Eva zomrela. " Vošiel do kuchyne. Práve som si robil kávu. Kamarátovi som urobil čaj a nechal ho rozprávať.
" Lúčili sme sa s Petrom. Šiel na vojnu. Vlak odchádzal presne o osemnásť tridsať. Vieš všetci boli v dobrej nálade. Boli sme pripití. Kurnik, ale stanica nebola osvetlená. " Zamyslel sa a slza mu vypadla z oka.
Počúval som. Do kávy som si pridal cukor. Bola aj tak horká . Cítil som v nej Evin osud so smútkom v očiach." Práve posunovali rušeň. Aspoň tá stanica mohla byť osvetlená ." Zopakoval kamarát.
" Prešli sme cez koľajisko. Bol tam hurhaj. Eva prešla posledná. " Slová prenikli kamarátovou bolesťou. Rozplakal sa. " Pohol sa rušeň a to bol Evin koniec. Nárazníky stisli jej prsia. V okamihu vytryskla krv na Evine pery.". " Moment - stotina sekundy, Eva bola mŕtva . "Chápeš? " Mŕtva. " Hľadel som na kamaráta. Ten z ničoho nič skríkol na mňa " Prečo si tam nebol? " Nestalo by sa to. "
Požierali ma výčitky svedomia. Neskôr i sny s Evou. I ona mi v nich vravela " Prečo si tam nebol? " Prečo?. "
Roky uplynuli. Stanica je dávno osvetlená. Len ja hľadím a vyzerám Evinu hviezdu. Výčitky svedomia a bolesť v srdci mi nedajú zabudnúť na Evu, ktorú viac už nestretnem.
