Vstal som z postele, nevedel sa z neho dlho spamätať. Vonku dážď dohrával svoje blues, ja som sa však napriek tejto krásnej hudbe, nevedel dlho spamätať. Musel som si urobiť kávu, prebrať sa a prísť na iné myšlienky. Na sen v žiadnom prípade som nedokázal zabudnúť.
Voda na kávu, dosiahla bod varu, ani som do nej nedal cukor, chcel som ju vychutnať práve takto, bez cukru, s trpkosťou na jazyku, s trpkosťou bolesti na sen, ktorý mi prišiel do cesty. Konečne slnko začalo rozdávať svoje lúče na prídel. Začínal byť krásny slnečný deň. Slnko na oblohe porazilo dážď, len ja zamyslený som si upíjal pomaly z kávy, hľadel do okna a myslel na sen, ktorý prišiel do môjho povedomia ako búrka. Ach, Jano, verím na znamenia z druhého brehu, na znamenia, ktoré si mi dal. Žil som tým snom, prenasledoval ma v každej chvíli, v každom okamihu, nedokázal som na neho nemyslieť. Jano, kamarát môj.
Milovať slovo a písanie, je ako milovať ženu. Som básnik, spisovateľ a písanie pre mňa veľa znamená toľko, ako láska k žene. Umenie a žena? Dve veci, ktoré sa nedajú oddeliť. Písať znamená milovať, milovať znamená písať. Keď som sa k tebe túlil, pripomenula si mi, že sme spolu rovných šesť rokov.
- Šesť rokov, rovných šesť rokov, drahý. - objala si ma a nežne dodala.
- Ďakujem drahý, za tieto roky. -
- To ja ďakujem tebe moja, život s tebou je jednoducho, jedna veľká krásna báseň. -
- Ty môj básnik. - povedala si to s takou ľúbosťou v srdci, že som sa roztápal ako sneh, ktorý musí odísť, aby novej jari uvoľnil cestu. O štyri mesiace si Denisa, odišla k rodičom, na tri mesiace, na návštevu a v osamelosti štyroch stien, v noci keď mi v mysli ožívali všetky spomienky, spomienky na teba, na blízkych, na tých, ktorých som stratil, prisnil sa mi opäť sen s Jánom. Sen bol opäť viac než živý.
- Gabi, dávaj si pozor. Dávaj si dobrý pozor na seba, na seba, na seba.......... Znelo mi stále v ušiach a spomienka na môjho najlepšieho priateľa z detstva bola opäť čímsi boľavým a stroskotajúcim. Túžil som vystúpiť na breh objať ho a povedať: Jano, priateľ môj.
Sedím za stolom , pijem kávu, nie však doma, ale v nemocnici.
Vtedy som pochopil sen s priateľom, ktorý mi i teraz, po rokoch strašne chýba. Za oknami sa dvíha hmla, je sobota a ja túžim byť doma medzi svojimi. Byť s tebou, láska moja. Prežívam som ťažké chvíle, ťažké chvíle svojho osudu. Keď som konečne prekročil prah nemocnice, žil som s pocitmi, ktoré sa nedajú opísať. Myšlienky sa hromadili v mysli, srdce mi bilo ako zvon. Som šťastný, konečne budem doma.
Doma ma opäť prenasledoval sen s priateľom. Rozhodol som sa ísť, teda na cintorín, položiť kvety na hrob svojho priateľa z detstva, ba viac, priateľa na život a smrť. Cestou som myslel na naše detstvo, na našu prvú cigaretu tajne za blokom, na naše prvé lásky, i na naše prvé sklamania, keď nám baby poprvýkrát dali košom, na naše pevné priateľstvo ako skala, na....., ale to som už otváral bránu na cintoríne. Šero si sadalo na smutné tuje, ktoré ma cestou sprevádzali ku krížu. Veľký kamenný kríž, symbol pokoja v srdci tých, ktorí už nie sú medzi nami. Symbol pokory k Najvyššiemu a bolesti zároveň. Pomodlil som sa pri ňom a hľadel na plamene sviec okolo neho, ktoré rozprávali rečou žiaľu a smútku.
Odrazu pribehol ku mne chromý pes, chromý pes krívajúci na nohu. Vrtel chvostom, tešil sa mojej prítomnosti. Vyhľadal som som hrob svojho priateľa, pes ma naďalej sprevádzal, oňuchával a brechal, chcel dať najavo, že je to on, ktorý tu všetko pozná. Prekrížil som sa a začal sa pri hrobe svojho priateľa modliť. Psí brechot ustal, pes si ľahol k hrobu na kameň, sklopil uši a počúval môj otčenáš. Zdalo sa mi, že mu rozumie a chápe slová tak pokorujúce, tak hlboké a zmyselné. Keď som skončil, zabrechal, a s pokojom v duši odišiel.
Chytil ma zvláštny pocit na srdci.
Čo my tým, chcel pes naznačiť? Celou cestou domov som rozmýšľal nad zvláštnym psím divadlom.
Kto napísal scenár na tento deň? I psy majú svoje pohrebiská. Kto im vládne? Tam, kde už len mnohí snívajú o kosti, zem je im tak vzdialená ako skutočnosť, že tento príbeh sa naozaj stal. Prišiel som domov, vošiel do bytu a zapol rádio. Práve doznela pesnička Szidi Tobias Muž z kríža a vo mne neprestávala ožívať spomienka na priateľa na cintorín, ktorý bol mojou zastávkou, dať úctu priateľovi, ktorý ma vo sne varoval.
Psy sa bránia útokom a slzám, pre bolesť z ktorých sú slzy ako soľ stvorené. Možno pes na cintoríne mi chcel dať najavo, že dáva na môjho priateľa pozor. Mal som odrazu blažený pokoj na duši a psí brechot práve znejúci pod oknami, sa mi zdal najkrajšou melódiou volajúcou do neba, kde i psy sa možno vedia modliť za tých, ktorí na zemi brešú, ale nikdy nehryzú.
