bolo dve hodiny po polnoci . Pristúpil som k stolu a zobral si tabletku. Hlava ma bolela na nevydržanie, akoby v nej vybuchla práve sopka. Urobil som si čaj dúfajúc, že príde na mňa spánok. Bolesť bola neznesiteľná, na spánkoch som pociťoval tupú bolesť, ktorá neprestávala. Teplý nápoj rozohrial moje žily, ale spánok akosi neprichádzal. Bolesť mi bránila v spánku, neprestávala, skôr naopak stupňovala sa, čím ďalej tým viac.
Mesiac, ten starý blázon bol v splne a hľadel priamo na mňa. Keď nevieš spať sadni si za počítač a píš. Je to vhodná chvíľa, každý spí, je mŕtve ticho ako pred skriesním Krista. Myslím na noc, skrývajúcu sa za oknom. Zapínam svoju myseľ naplné obrátky, píšem na klávesnicu a pomaly sa i bolesť vytráca. Zabúdam na ňu a myslím na ráno, ktoré je tu čo chvíľa. Tma preráža mesačné svetlo, ja opäť naberám druhý dych a žijem svoje spisovateľské poslanie. V tom zazvoní telefón. Koho to čertí šijú, teraz v noci? Zdvihnem slúchadlo, z druhej strany sa ozve ustráchaný, ženský hlas.
- Prepáčte pán sused, že ruším, ale dcérka dostala epileptický záchvat -
- Súrne potrebujeme auto, ak by ste..... -
- Samozrejme, už beriem kľúče od auta a idem -
Obliekol som sa, zamkol dvere a náhlil sa pred blok k autu. Na chodbe už sused v rukách niesol svoju dcéru Simonku, štvorročné dievčatko krčovite zovieralo pery, z úst jej vytekala slina, celé jej telo bolo meravé a kŕčovité. Znášala to statočne, je to veľká bojovníčka pomyslel som sI. Utekal otvoriť dvere na aute. Sused dal dieťa do auta a mohli sme vyraziť . Ozval som sa.
-Často máva takéto záchvaty ? -
- Áno dosť často, mám i ja auto, ale požičal som ho bratovi -
- Osud je nekompromisný - skonštatoval sused a pozrel sa na svoju dcéru. Tá sa neustále zvíjala v kŕčoch a bojovala sama so sebou. Zaparkoval som pred nemocnicou. Sused vyniesol dcérku na prvý poschodie, kde sme stretli mladého lekár. Zachoval duchaprítomnosť a hneď konal.
- Dostala epileptický záchvat - ? položil otázku lekár.
- Áno- kývol otec malej Simonky. Prešli sme chodbou, lekár nás zaviedol do izby, kde boli voľné dve miesta. Malú pacientku uložil na nemocničnú posteľ. Po vyšetrení lekár určil liečbu, prítomná sestra Simonke vpichla injekciu, v priebehu desiatich minút kŕče ustúpili.
- Už je dobre - upokojovala nás sestra.
- Je v dobrých rukách -
I sused bol pokojnejší, srdce mal na mieste. S kľudom sme vyšli z nemocnice. Svitalo. Začínalo ráno plné neistoty, ale krásne zároveň. Obaja sme prežili svoj nekonečný príbeh so šťastným koncom , v ktorom sa vždy čosi končí a vždy čosi začína.
