Keby mi ktosi povedal pri narodení Laury, že z nej vyrastie takýto človek , určite by som mu vrazil jednu facku a neveril by som mu ani jedno slovo. A ten ktosi, by mal dnes pravdu, z Laury totiž vyrastá obyčajný grázel. Možno si poviete príliš silné slovo a to, ešte od otca....
Laura je skutočné indivídum .
Nechodí do školy, je chronická záškoláčka. Učitelia sa na ňu sústavne sťažujú. Zákon, dnes je taký, ak dieťa nechodí pravidelne do školy, matke zoberie štát rodinné prídavky. Dcéra, to má jednoducho na háku. - Je mi to fuk, príspevok ako príspevok. – keď tieto slová jedného dňa vypustila z úst, vrazil som jej facku.
Pohádali sme. Zabuchla za sebou dvere a odišla. Domnievali sme sa s manželkou, že sa vráti. Nestalo sa. Keď sa po troch dňoch nevrátila, zahlásili sme to na políciu. Našli ju bratislavskej štvrti Pentagón, celú zhúlenú od marihuany a nadrogovanú.
Okamžite zavolali záchrannú zdravotnícku službu , sanitka tam bola za pätnásť minút. Lekári jej pomohli dostať sa z toho najhoršieho. Nechali si ju na pár dní v nemocnici. Neskôr ju pustili domov, Boli sme radi, že ju máme konečne doma. Mala mať kľudový režim. Musela oddychovať a spať.
Keď už bola pri vedomí, držal som jej prednášku, kam sa to rúti. Prízvukoval som jej, že padá na samé dno. Vravel som jej, zničí si život. Ako rodičia ju máme radi, lenže ona to brala jedným uchom dnu, druhým von. Pracoval som ako lekár a vedel som, čo hovorím. Laura sa v posteli zahniezdila, upravila si vankúš, nadýchla sa.
- Už toho mám dosť. – ešte ona na mňa sopľanda kričí. –
- Boha, tvojho, ešte ty tu vyskakuješ, veď stojíme pri tebe, lekári ťa zachraňovali a ty..... – od hnevu som až horel.
- Áno, bolo toho dosť. – Laura si napravila vankúš, oprela sa oň a zvrieskla.
- Svoje prednášky si nechaj pre svojich pacientov. Nacáluj mi radšej pädesiat eura., lebo všetko poviem mame, ako si ju na služobnej ceste v Košiciach podviedol. Viac si sa tam pozeral pod ženské sukne . Pamätáš, modrooká Betina, čiernovlasá Klára. Nepamätáš sa? –
- Odkiaľ to vieš? –
- Povedal si to Mariánovmu otcovi, je tvoj kamarát a lekár. Tento to povedal doma a Marián zas mne. Celkom logická skladačka. Nie?. Tak naval rýchlo prachy, musím ísť. - Z peňaženky som vybral pädesiat eurobankovku
- A to som ešte z lacného kraja. Čo je pre teba ako lekára, primára na srdcovo- cievnom oddelení pädesiat eurou. Dcéra sa mi pozrela do očí, vzala si peniaze a dala do nočného stolíka pri posteli. Neskutočné a odporné. Pripadala mi ako fľandra. Sám seba som sa pýtal, čo znej vyrastie? Kde sme ako rodičia urobili chybu? Stačil som sa iba opýtať.
- Na čo ti budú? – odpovedala mi jednou vetou .
- O to sa ty nestaraj. - Uvedomoval som si Laura, je stratený prípad. Fetuje, droguje. Ach, jaj, tým pádom som navždy stratil dcéru a to za obyčajných pädesiat euro. Taký je teda tento svet. Zlý nekompromisný, ktorý nestojí ani za cent.
