Toto miesto ho vždy priťahovalo.
Rád sa prechádzal pomedzi hroby svojich blízkych, tu stretával ich osudy, tu sa slzy pretínali so smútkom v srdci ako opustený ostrov, aspoň tak to cítil a prežíval, keď s pokorou niesol bolesť za všetkých a zapaľoval večné svetlo ľuďom, ktorých mal tak rád.
Keď zavrel bránu cintorína, čosi sa v ňom pohlo, ten obraz vysokých tují, nemých strážcov večného pokoja. Opierali sa o vietor a hľadali svoje pevné miesto v zemi, vlastne už ich našli, spolu na tomto mieste, zapustili tu korene a bolesť, spájajúcu všetkých pri hroboch, ktorí sa prišli ponoriť sa do vlastných sĺz a spomínať.
Prvé zastavenie bolesti.
Na túto bolesť sa jednoducho nedá zvyknúť. Nedá sa to, nedokáže to. Tu leží jeho priateľ z detstva. Zapáli sviečku a sám zložený v bolesti, hľadí na jeho hrob. Opustil ho nečakane, vo chvíli, keď to najmenej čakal. Odišiel, ani sa nerozlúčil.
Narovná veniec na jeho kríži, je rovnako veľký, ako je ho, keď hľadí bolesti cez slzy, keď pohládza kríž mŕtvého priateľa a verí, že raz všetko prebolí. Tak som tu, priateľu. Spravodlivosť? To mu sa vraví spravodlivosť? Obzrie sa navôkol, to ticho medzi hrobmi ho neprekvapí, miluje ho, ten večný pokoj v duši, z ktorej klíči každá bolesť.
Druhé zastavenie bolesti.
Tu našla svoje miesto jeho kamarátka z detstva. Má pocit, že vystúpil z vlaku na slepej koľaji. Srdce sa mu zastaví, na chvíľu stratí reč, potom to perpetum mobile v hrudi reštartuje a začína opätovne, odznova, prežívať bolesť.
Eva, odpočívaj v pokoji, tie ruže na tvojom hrobe tisíckrát zvädli, on však nezabúda, na kamarátstvo, ktoré v čase študenských čias, tak veľmi potreboval. Bola si mu oporou, možno teraz potrebuješ oporu práve ty, preto je tu. A vždy s tebou bude, pretože priatelia, kamaráti, nezomierajú, iba vtedy, keď navždy odchádzajú, žijú vždy, keď si ich nosíme v srdci, hoci so smútkom v očiach, ale s večným pocitom ruži spomienok na každý deň.
Druhé zastavenie bolesti.
Stará mama.
Pri jej hrobe kľačí, s pokorou, s úctou k žene, mal ju nesmierne rád. Bola mu modlitbou na každý deň i šťastím kríža, že v takom veku ešte bola medzi nimi. Spoločné vianočné chvíle, keď starkine koledy sa niesli ich bytom a všetci boli radi, že sú úplná rodina. To ona ho učila prvý otčenáš, to ona prvá mu ukazovala cestu k Bohu, veľmi si priala, aby si ju našiel. Keď vstúpil po prvýkrát do kostola, rozplakala sa.
Tak konečne, jej vnuk, syn, nezblúdil. Vždy ukazovala zmysel bolesti na križi, aj svojím ťažkým životom, tú potrebnú bolesť kríža ako každodenný chlieb. Pochopil ju, keď jeho mama ochorela a ostala v nemocnici. Pochopil. Boh ju vrátil do životu späť medzi svojich blízkych, medzi rodinu, ktorú ju majú radi a stále jej lásku potrebujú. Verí preto v Božiu silu, v Božiu moc, je mu čosi dlžný a miluje ho.
Ticho preruší štekot. Pri kríži na seba brešú akýsi psy, práve nečakane prišli spoza deravého plota cintorína. Väčší hnedý pes neprestáva štekať a dobiedzať do menšieho. Psisko neustupuje ani o krok, šteká, až prichádza okamih, kedy chce na čierneho malého psa zaútočiť. Vtedy malý pes zráznie a ostro zabreše. Svoj pohľad upriamil na kríž s vystretým Kristom.
Hľadí a pozerá na toto neskutočné divadlo. Psy sa nedajú, každý svojim spôsobom bojuje za seba. Väčší stále v prevahe, a ten slabší bezmocnejší, sa odrazu otoči a tvárou ku krížu zdvihne predné laby, akoby prosil Boha. - Pomôž, Bože, slabému! -
Psy stíchnu, menší pes vystúpi zo zovretia mocnejšie a ľahne si ku krížu. Sviečky osvetľujú jeho psiu papuľku, akoby prosil, - Bože zastav to, ak môžeš! - Oblial ho zvlášný pocit, položil kahanček na hrob starej mamy a vykročil vpred.
Veľký pes sa nemu pridal, zastal pri kríži a sadol si ku krížu so psiou pokorou. Zvláštna scéna, zapáli sviečku a všetci, on a sediaci psy hľadia plameňom sviec do tváre. I vietor stíchol, sadol si na kameň a stal sa na chvíľu pozorovateľom na trojicu, zvláštnu trojicu, ktorí sa korili bolesti, vedeli o nej viac než dosť.
