Vždy sa držal babenkinej sukni, hlavne cez prázdniny. Tonkovi rodičia boli z mesta, mali neskutočne veľa práce, a tak starostlivosť o malého Tonika bola prirodzená. Cez júl a august u babky na dvore, bolo vždy rušno ako na hlavnej križovatke v Bratislave. Dedko Sekera rúbal drevo ako správny chlap, kácal sekerou, až sa Horný Bachov triasol a Tonko sa prizeral, no najviac miloval starkú, keď si večer sadla za kolovrátok a rozprávala.
V ten večer to bol posledný deň pre babenkinu rozprávku. Babka si sadla za kolovrátok, rozprávala a popritom spriadala nite, biele ako sneh za oknami Tonko si sadol si za stôl na stoličku a počúval, v ten večer to bola od babky zvláštna rozprávka. Rozprávala o svojom chudobnom detstve. Tonkovi sa starkej rozprávanie zdalo najkrajšie, keď dorozprávala, pozrela na neho.
- Tonko, už musím ísť. Prišiel môj čas. -
A spadla na kolovrátok.
Nikdy na to nezabudne, keď babenku vynášali v truhle, dedko sa zaťal ako ostrá sekera a zavzlykal.
- Tvoja babenka, Tonko, navždy odišla. - povedal .
-A kde? - opýtal sa malý Tonko.
- Do neba plnej snov a rozprávok . -
Tonko si sadol k starkému. Bol už dosť veľký na to, aby pochopil. Rozprávky, ktorým veria i dospelí, sú na míle vzdialené, od tých pre najmenších. Ale krásne, až bolia, pretože je v nich nebo rozprávkou samou osebe. Každá babička zas vílou s bielymi vlasmi ako ľanové nite z kolovrátka. A noci večne čierne ako spomienky.
