Je tretí marec roku dvetisícjedna. Vonku za oknami zúri búrka s chladnými kvapkami ako z olova. Dážď bubnuje v štýle Jimma Morissona. Je október. Jeseň tak ako sa patrí. Dnes som sa definitívne rozhodla. Spácham samovraždu. Pochádzam z Bratislavy. V rodinnej anamnéze mám uvedené čierne na bielom: otec kriminálnik, matka alkoholička. Tak cesta do detského domova bola zrejmá. Samovraždu spácham na deň mojich narodenín. Darujem si pekný darček a konečne sa skončí toto trápenie. Rozhodla som sa tak na poslednej návšteve doma. Matku som našla ako ju podopiera fľaša. Na moju otázku, kde je otec, odpovedal stručne.
- Polícia ho odniesla. - Zasa bude sedieť vo v base -
Toto bol posledný klinec do rakvy, do ďalšej budúcnosti, v ktorej som nevidela žiadnu perspektívu. Stojím v izbe, v ruke držím povraz. Stačí ho zavesiť na luster, urobiť slučku a je to. Skončí sa púť jednej Chiáry. Komu budem vlastne chýbať? Je pol piatej ráno. Pomaly sa rozvidnieva. Dievčatá Simona a Biana ešte spia, kým sa prebudia, nájdu ma visieť na lustri. To bude vzrúšo, skoro z infarktujú. No mne to už bude jedno. Dážď zvyšoval svoju agresivitu. Čosi poriadne buchlo do okna, akoby začali padať krúpy. Chcela som stúpiť na stoličku, keď sa na zvuky zvonka zobudila Biana.
- Čo blázniš, ty ranné vtáča? -
- Hráš sa na artistku? -
- Idem sa obesiť -
- Si normálna, ty krava? -
Biana sa okamžite prebudila. Vyskočila z postele, stiahla ma zo stoličky a dala mi facku. Povraz mi vytrhla z ruky. - To máš za to, aby si vedela smrť nestojí za to, aby si niekomu urobila radosť - Ty trdlo - Objala som Bianu. Srdce mi zovrela bolesť. V okamihu som sa rozplakala. Cítila som sa tak, ako nikdy inokedy. Cez slzy sa zračila trpkosť vlastného osudu. Pohár sa prelial, ale čo ďalej? Jedine v Biane som mala oporu, silu, nekonečnú energiu. Pochopila som. Nič nemožem zmeniť. Iba sa pokoriť a niesť svoj kríž.
V ten deň som celý čas myslela na svoju rodinu, akoby to bolo krásne, keby sme fungovali ako normálna, obyčajná rodinka. Trávili by sme spoločné Vianoce. Chodili do Chorvátska na dovolenku. Vždy by sme boli spolu. Bolo by nám strašne dobre. Spomienka na rodinu ma kvárila. Odrazu sa precitlo ráno do skutočnej reality. Hmla začala stúpať ako kedysi krvný tlak mojej starej mamy. Po šiestej nastala ranná hygiena. Potrebovala som zmyť zo seba smrť, na ktorú som si brusila zuby. Na raňajkách som spásala všetko do poslednej omrvinky. Okolo desiatej mi vychovávateľka Zita doručila smútočný telegram. Celá zmeravená som ani nedýchala. Ruky sa mi triasli, až mi telegram spadol na zem. Vychovávateľka mi ho zodvihla. Písala teta Kristína. V telegrame stálo. - Drahá Chiára, mama ti ti včera zomrela v ranných hodinách. Pohreb bude o dva dni. Prídeme pre teba . Príjmi úprimnú sústrasť zlato, teta Kristína -
Rana ma nezasiahla. Bola to vlastne matka? Celý život sa rozhodovala medzi fľašou a vlastným dieťaťom. No dieťa bolo vždy druhoradé. Zložila som telegram . Chcela som byť sama. Len ja a moje myšlienky. Pripraviť sa na skutočnosť, že naposledy uvidím svoju matku, bolo pre mňa viac než ťažké. Uzavrela sa jedna kapitola plná bolesti. Deň D prišiel. Teta Kristína s ujom Jurajom prišli na svojej felícii, už skoro ráno. Stála som na chodbe pri dverách. Zalieval ma neskutočný pocit, čo bude ďalej.? Ako prežijem tento čierny deň? Svoju budúcnosť som dávno pochovala, dnes pochovávam svoju mamu. Na pohrebe som po dlhšom čase videla svojho otca. Pozrel sa na mňa, okamžite som odvrátila tvár. Kto si vlastne? V tom okamihu som ho znenávidela. Pohreb pomaly skončil. Kar sa nekonal.
Neželala si to ani teta Kristína. Ani ja.Spomínať na ženu, ktorá žila pre fľašu, ktorá sa zriekla dieťaťa? Dá sa to? Svet patrí zlým. Slzy mi stekali po tvári, na perách mi kotvila bolesť a ja som hľadala pevný breh, z ktorého sa trebalo odraziť a ďalej ísť. Kam však vedie moja cesta? Ani som netušila,ani nechcela vedieť. Ostali mi oči pre plač. Bolesť, ktorá mi trhala srdce a nedovolila zabudnúť.
