Sadne si k jeho posteli, chytí do ruky otcovu dlaň, je drsná, zvráskavená, zoberie si ju do vlastnej dlane, pohladí ju a povie. -Otec! - Nebo zalieva čierňava, tma stúpa k svojmu vrcholu, kiež by navždy pretrhla Tomášovu bolesť.Jeho otec odchádza.
- Otec. - povie ešte raz. Oči sa mu zalejú slzami. Vedel, že tento okamih príde, no nečakal, že príde tak skoro. Otec otvorí oči, drží na nich svoj posledný večer so synom, ešte má má toľko síl, aby stisol pevne synovu ruku. Hľadí na neho bezradne s istotou, hoci vie čosi sa končí, vždy čosi začína.
Nadýchne, naznačí, aby mu pomohol nadvihnúť podhlavník, ležať toľko mesiacov v posteli, byť bezvládny, odkázaný na pomoc inej osoby, je pre neho veľmi nepríjemné. Celý život pomáhal druhým, tentoraz potrebuje pomoc on. I keď mu syn často vraviel, že všetko bude v poriadku, neverí mu. Keby to tak bolo, vyzeralo by to ináč. Tomáš cíti, že otec by rád, čosi povedal. Keď vtom sa ho drsným a staručkým hlasom spýta. - Zomriem, Tomáš ? -
. Som tu, otec. - povie a vyhýba sa odpovedi. Je jasnejšia, ako čokoľvek.- Zomriem? - spýta sa otec ešte raz. Aj keď vie, že to bude klamstvo, pozrie sa mu do očí, sú tak hĺbavo prenikavé a čisté ako ľudská pravda, ktorú teraz zapiera. Vie veľmi dobre, priznať otcovu smrť, že už tu dlho nebude, by bolo pre neho veľkou zaťažkávajúcou skúškou, radšej na ňu nepomyslí.
- Nie, nezomrieš. - povie otcovi. Otec sa upokojí a na tvári sa mu objaví blažený úsmev. Je spokojný.Je tu, pri synovi a vždy bude. Nezomrie. Tomáš sedí pri otcovi, drží mu ruku, veľmi sa mu chce pritom plakať. Pocit, že nastáva čas rozlúčky s otcom sa dá ťažko vypovedať, čo len slovami, Tá úzkosť, a ten strach....., Pozrie sa na okno, vonku tmou prebehne záblesk hromu, nebo sa rozozvučí ako nedeľné zvony, odrazu zahrmí. Blýska sa.
Na stole leží sviečka, zlomená v plameni vie svoje. Čas sa blíži, pocíti strach, otec z ničoho nič zbledne, sklopí zrak a pozrie sa na syna. Tomáš má pocit, akoby mu svojim pohľadom chcel čosi naznačiť. Vyjadriť tú neskutočnú bolesť, ktorá zosadla obom na pery. Tomášov otec vydá zo seba ťažký vzlyk a zomiera.
/ po troch rokoch /
Ostal sám ako Boží prst v tráve, veľmi ho bolelo, že musí odísť za prácou do Čiech. Nemá sa o koho oprieť, o blízkych, a rodinu nechce zaťažovať. Otec mu zomrel pred troma rokmi, samota, ktorá ako bič nad ním plieska sa ťažko znáša. Musí však ísť za prácou, peňazí je málo, tie sú vždy potrebné. Tomáš je sám, tak stratený. Pôjde sa rozlúčiť s otcom. Na cintorín chodil každý týždeň popoludní, mal pocit, že je opäť na chvíľu s otcom, boli to pre neho vzácne chvíle, chvíle, plné bolesti, ale zároveň čímsi krásne mu budú veľmi chýbať.
/ návrat domov z Čiech /
Deň ako stvorený pre bolesť s pocitom k blízkym, na ktorých nám ostalo iba spomínať, to si uvedomuje, až príliš. Vrátil sa domov. Konečne. Je nedeľa, slnečné poludnie a on kráča pomedzi hroby. Precíti bolesť do žialivého ticha. Aké zvláštne ticho, pomyslí si. Ani tráva na otcovom hrobe nezaševelí. Skloní sa k nemu a položí na mramorový pomník veniec z chryzantém. Má konečne pokoj na duši, je na cintoríne pri otcovom hrobe. Okamih bolesti mu vypukne v hrudi ako gejzír, zapáli sviečku a vzdá mu úctu a pokoru, ktorú k nemu vždy prechovával.
/ po týždni znova v Čechách /
V novej práci sa mu darí, pracuje v závode pri páse. Je chlap a roboty sa nebojí. Býva na ubytovni, cíti sa v kolektíve veľmi dobre. Večer, keď príde zo smeny, pozerá rodinné fotky, pri tomto okamihu mu stisne hruď. Zapozerá sa na fotku svojho otca, nevie sa dočkať, kedy opäť bude doma. Čas ubieha pomaly, no zvyká si. Občas si zájde na pivo, alebo napíše svojej sestre a spýta sa, ako vyzerá otcov hrob, či je v poriadku. Teraz stojí pri okne, odhrnie záves a hľadí na večerné mesto, to zaspáva v úžase pouličných lámp, ktoré si dávno potykali s tmou ako starí dobrí známi. V tisícich svetiel tohto večerného ticha, cíti jedinú bolesť, ten neprekonateľný smútok za otcom.
Spomína na neho a rozmýšľa, aké by to bolo, keby žil.....,
