Začína nostalgicky poprchať.Kvapka po kvapke ako pozdrav sychravej jesene rozhnevanou oblohou, steká na rozmočenú zem, presiaknutou, prichádzajúcou búrkou. Vystrie ruky a chráni ju pred ostrosťou kvapiek, je tak bezbranná, zraniteľná, tak krehká. Ešte raz sa na ňu pozrie a rozplače sa.
Kdesi v diaľke zahrmí. Nebo sa zachveje na strunách, ešte vždy je čas zatiahnuť bŕzdu a povedať. Nie!!! Blesk rozkrojí nebo napoly, zraní ho na najcitlivejšom mieste. Má pocit, že sa jej na chvíľu rozsvietilo svedomie. Prejde na druhú stranu ulice k námestiu, a potom zabočí doľava.
Schladilo sa.Keď odchádzala z domu rádio hlásilo iba osem stupňov.Oči jej na okamih zhasnú a náhle zosmutnejú. Privinie si ju k sebe, nedokáže sa od nej odtrhnúť. Musí to spraviť. Pohladí ju po líčku a naposledy pobozká. Má oči ako smaragdová jeseň, tak číro zelené, tajuplné. Hľadí na ňu, akoby cítilo, že prišiel čas rozlúčiť sa.
Pod oknami sa brúsi noc a žiari v reflektoroch pouličných lámp. V budove nemocnice je pokoj a kľuď. Nikto nič netuší. Kdesi pri vchodových dverách uprostred polnoci, stojí žena, je premoknutá do poslednej kvapky. Ešte raz jej venuje svoj pohľad a prikryje, aby jej nebolo chladno. Srdce sa jej rozozvučí ako zvon. Jej tĺkot cíti v sluchách, v hrudi, celom tele Nikdy si to neodpustí. Ale musí to spraviť.
Podíde k hniezdu záchrany, otvorí ho a vloží do neho Anušku, jej dcéru. Ich pohľady sa naposledy pretnú ako priamky osudu, žena sa otočí, zazvoní na zvonček a v bolesti odchádza. Rozbehne sa dolu ulicou, necháva za sebou domy, pouličné lampy, celé mesto, ktoré na ňu podozrivo zazerá, no neprezradi Steline tajomstvo, nikdy nikomu. Noc dozreje na bolesť, na cestu, tá sa uberá úplne iným smerom. Začína sa nová cesta, bez mamy, bez otca, ktorých tak veľmi potrebuje. Mesiac na hladinou oblohy sa zaleskne ako striebristá šťuka na jazere.Iba nechápavo krúti nad všetkým hlavou a ďalej pláva oblohou do svojho prístavu.Žena prejde námestím ku kaplnke Svätej Alžbety, zapáli sviečku a tvárou sa obráti ku Kristovi, ktorý sa vyníma na kríži a zlomená do Božieho ticha povie.
- Odpusť mi Bože! Iba ty vieš, prečo som tak učinila. Keď treba trestaj spravodlivo! Tvoj kríž je i mojím krížom. Trestaj spravodlivo! Viac aj tak neunesiem. -
V tom okamihu svieca zhasne, akoby Boh pochopil. Jej slová znejú kaplnkou ako odrážajúca sa ozvena a vôbec nepotrebujú odpoveď. S bolesťou na vlastnom kríži, ktorý od tohto dňa nesie odchádza.Spomedzi stromov sa rysujú obrysy ranného svetla. Tmu preťalo ráno, odrazu sa nebom mihne vstávajúce žeravé slnko. Svitá.
Kráča v ranných , ešte vždy v chladných lúčoch. Uvedomuje si, navždy spečatila osud svojej dcéry. Raz sa všetko vráti ako bumerang.
