Keď veria kvapkám, jeseni, na pol ceste..., keď sú starí na rozprávky, no vždy mladí na prehry.Tak dozrievajú chlapi na život. Už toho mal dosť. Muselo sa to stať. Len na jedno nevedel zodpovedať. Prečo? Búrka stíchla, čosi stíchlo i v Šimonovi. Lucia je skvelá žena, váži si ju, má ju rád. Len. Vtom si uvedomil ten pokoj. Dážď za oknami zanechal po sebe akúsi melanchóliu, ale zároveň pocit, že vždy je čas.
Čas žiť, čas na lásku.
Práve vošla do izby, podišla k oknu.
- Netráp sa, Šimon, mama to tak nemyslela. - prihovorila sa mu.
-Tadeáško spí? - spýtal sa. S Luciou do izby prišiel kľud, pokoj, vyrovnanie.
- Netráp sa. - zarezonovala v ňom Luciina veta.
Ale ako? Zatvoril okno. Schladilo sa.
- Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca, Šimon. -
- Veď práve, to ma mrzí. Sme šťastní a ona...., - Vtom sa zasekol.
Šimon dobre vedel, že jeho mama, je zo starej školy. Prečo nie sú manželia, prečo je to u nich tak a onak, prečo ten veľký vekový rozdiel. A prečo. A prečo, to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho vlastné.
Keď jej ukázal dvere povedal.
- Lebo medveď, mami. Už vieš prečo? -
Pochopila. Vyhodil ju vlastný syn. Tadeáško práve spal. Bolo to naňho priveľa.Nezniesol, keď si ho dospelí dohadzovali, ku komu patrí. Pílilo mu v ušiach.
- Nikdy to nebude tvoj syn. -
Toto od matky Šimon nečakal. To ostatné, nastalo a stalo sa, keď hrniec vykypel a Šimon nezniesol mentorovanie a sústavné osočovanie.
- Nikdy to nebude tvoj syn. - hučalo mu v ušiach. Malé citové vykoľajenie a u Tadeáška, to mohlo prísť.
Šimon sa neubránil slzám. Chytil Tadeáška za ruku, pohladil ju a povedal.
- Vieš, že si navždy môj, môj, môj macík. - Tedko sa ukľudnil, mamin cirkus však pokračoval naďalej. Bolesť prelínalo Šimonovo šťastie. Nedalo prelomiť, ten neskutočný breh. Nútilo ho rozmýšľať, či je naozaj šťastný.
Prišlo to, čo ho sa Lucia so Šimonom najviac obávali. Nadránom okolo tretej Tadeáško dostal epileptický záchvat. Šimon nikdy také čosi v živote nevidel. Sedemročný chlapček sa v posteli doslova zvíjal v kŕčoch, doslova. Penilo mu nepredstaviteľne z úst a bezradne volal.
- Mamka, mamka, som tvoj, iba tvoj. -
Lucia zavolám našim. Potrebujeme auto. Tedko, potrebuje odbornú pomoc.Telefón zdvihol otec. Šimona vždy chápal, rozumeli si.
- Čo sa stalo, Šimon? -
- Tadeáško dostal epileptický záchvat. -
- Rozumel som, nasadám a idem. -
Keď vynášal chlapca v kŕčoch, z tretieho poschodia pred parkovisko. Pochopila. Celou cestou v aute mlčala. Príchodom do nemocnice, lekári boli v pohotovosti. Malému pacientovi v pichli injekciu. Kŕče ustupovali, ale tá jeho vystretá rúčka a volanie.
- Mamka, som len tvoj. - Nikdy nevidela Šimona tak plakať. Pochopila to konečne. Rodina je u Šimona prvoradá. Už to vie. Nebude im stáť v ceste. Vychádzajúc z nemocnice, prvý sa ozval Šimon.
- Prepáč, mami. Nesiem síce svoj kríž, ale sme šťastní. -
Pozrela sa na mladých. Chytila synovu ruku a vyriekla.
- Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. -
V diaľke sa niesli tieto slová, zanikli v ostrom speve vetra, ako zanikli túžby milovať, a byť konečne milovaný. Iba Lucia a Šimon poznali ich význam, hodnotu, a jeseň, ktorá sa niesla skorému ránu oproti, a kliesnila si cestu popri stromoch, na sídlisku. Kdesi tam, na treťom poschodí začal nový život, hoci s krížom, o to väčšou láskou na pleciach.
