Dvíhajúca sa jeseň ako žiletky brúsila čas na hrane. Pozrel sa na hodinky, bolo presne pol tretej, poludnie, keď sa chlapi oprú o vietor a skosení dažďom začnú veriť spomienkach. Keď začnú veriť kvapkám vlastnej jesene na pol ceste k dažďu, keď sú starí na rozprávky, ale vždy mladí na prehry.Tak dozrievajú chlapi na život.
Už toho mal dosť. Muselo sa to stať. Len na jednu otázku nevedel zodpovedať. Prečo? Prečo?
Búrka za oknami stíchla, čosi stíchlo i v Šimonovi.
Lucia je skvelá žena, váži si ju a má ju rád.
V tom si uvedomil v srdci akýsi vnútorný nepokoj, dažďová odysea plná kvapiek stekala na parapet okna, zanechávajúc po sebe zvláštny pocit.
Šimon vedel naisto : vždy je čas, čas na život, čas žiť, čas na lásku.
Lucia podišla k oknu. - Netráp sa! Mama to tak nemyslela. – prihovorila sa mu .
- Tadeáško spí? – spýtal sa na oplátku.
S Luciou do izby prišiel akýsi pokoj, neskutočný kľud, dokonalé rodinné vyrovnanie. – Netráp sa, prosím ťa! – V Šimonovi zarezonovalo jej konštatovanie. - Netráp sa! – Ale ako? Ako sa netrápiť?
Zatvoril okno. Schladilo sa.
- Mama ma nikdy nevpustí do svojho srdca, Šimon. -
- Veď práve, to ma mrzí. Sme šťastní a ona... - V tom sa zasekne.
Šimon dobre vie, jeho mama je zo starej školy. Kladie mu sústavné otázky. Prečo nie sú manželia? Prečo ten veľký vekový rozdiel? A prečo? A prečo to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho?
Keď jej ukázal dvere, povedal jasne.
- Vieš prečo, mami, lebo medveď . -
Pochopila. Vyhodil ju vlastný syn .
Tadeáško práve spal, bolo to na neho priveľa, keď si ho dospelí sústavne dohadzovali ku komu patrí. Neskutočne mu pílilo v ušiach.
– Nikdy to nebude tvoj syn. – Toto od matky Šimon nečakal.
Rodinný hrniec vykypel a Šimon nezniesol ďalšie matkino mentorovanie. – Nikdy to nebude tvoj syn. – hučalo mu v ušiach.
Stačilo malé citové vykoľajenie a u Tadeáška to hoci kedy mohlo prísť, jednoducho prepuknúť. Plakal, plakal, jeho plač bol na nezastavenie. Šimon sa sám neubránil slzám , pohladil ho za ruku a povedal. – Vieš, že si náš, ty náš macík. – usmial sa na neho.
Malý Tadeáško sa v tej chvíli ukľudnil. - mamin cirkus však pokračoval.
Bolesť prelínala Šimonovo šťastie, nedalo sa prelomiť, ten breh istoty, ktorý v srdci rozochvieval všetky city k Tadeáškovi. Nikdy v živote také čosi nevidel. Jeho sedemročný nevlastný syn sa skrúcal v krčoch ako paragraf. Pohľad na Tadeáško bol neznesiteľný, len pre silné žalúdky. Hrozný pohľad, ktorý drásal srdce, Šimon nakoniec rozhodol.
- Zavolám našim. Potrebujeme auto a Tadeáško okamžitú pomoc. –
Na druhej strane linky sa ozval jeho otec.
- Čo sa deje Šimon? Sú tri hodiny nadránom –
- Tadeáško dostal epileptický záchvat. –
- Chápem, okamžite som pri vašom bloku. –
Šimon vynášajúc Tadeáška z tretieho poschodia, si uvedomil ako ho má rád, ako by bol jeho vlastný syn. Áno, bol to bolestivý pohľad na dieťa - epileptika, pohľad, ktorý hovoril sám za seba. Šimonova mama pochopila, spravila veľkú chybu, že sa miešala do života mladých, nikdy si to neodpustí. Rodina je pre jeho syna to najdôležitejšie a samozrejme jeho Lucia.
V tom okamihu si uvedomila ako jej veľmi ukrivdila.
Príchodom do nemocnice v ambulancii Tadeáško vystieral ruku a podvedome opakoval. - Mamka, mamka, som iba tvoj. – čo dojalo aj samotného lekára, ktorý ho vyšetroval.
Sestrička mu vpichla injekciu a lekári, tí boli v permanencii, nápomocní, čo najviac malému pacientovi pomôcť. Tadeáško pomaly zaspal, musel sa z toho všetkého dostať.
Potreboval pokoj a kľud, ostal na pár dní v nemocnici.
Keď rodina vychádzala z nemocnice prvý sa ozval Šimon.
- Prepáč mami, nesieme síce svoj kríž, ale obaja s Luciou sme šťastní. – Šimonova mama sa pozrela na mladých a chytila synovu ruku a dodala.
- Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní! –
V diaľke matkine slová zanikli v ostrom speve vetra. Iba Lucia a Šimon poznali ich význam, ich pravú hodnotu, niesla sa oproti skorému ránu a kliesnila si cestu popri stromoch na sídlisku. Kdesi tam,na treťom poschodí, kde začínal nový život, hoci s krížom, ale o to väčšou láskou na pleciach.....,
