Od tejto chvíle všetko bolo akosi iné, akoby jej život nabral druhý dych, začala konečne žiť a mať sny, ktoré vždy rada snívala. Prejde rukami po fotke, aspoň na chvíľu zacíti teplo v srdci, zvláštne chvenie, vždy ho tak veľmi cítila, keď ju držal v náručí.
Pozrie sa na hodinky, je jedna po popoludní, z práce ich pustili skôr a celkom jej to teraz vyhovuje. Potrebuje sa spamätať z rozchodu s Rolandom. Tak sedí na stoličke, ostáva verná svojím myšlienkam a necháva sa unášať minulosťou, ako to bolo, keď.....,
Roland bol obchodný zástupca firmy Sintrex, bol úspešný manager a darilo sa mu. Dostal byt, ona sa k nemu nasťahovala a zdalo sa, že im nič nechýba. Jej myšlienky preruší rinčiaci telefón, zazvoní dvakrát.
Vie, je to mama. Fotku položí na stôl, vstane, prejde na chodbu a zodvihne ho.
- Prídem trochu neskôr. Idem s kamarátkou na kávu. Dúfam, že zatiaľ stihneš a navariť. –
- Stihnem, mami, buď spokojná. – povie do telefónu a radšej ho zloží.
Čo jej dal Roland najavo, že ich vzťah končí, musela sa odsťahovať. Jediným riešením
bolo ísť k mame a to ju mrzelo. Mama občas vedela byť príšerná a sama si bola vedomá, čo ju s ňou čaká. Mamy sú už raz také....., Nezmenia sa nikdy!
Vojde do špajze, vyberie zemiaky a očistí ich. Bravčové mäso vybrala ešte včera večer z mrazáku. Spraví zemiakové pyré a vyprážané rezne a k tomu zeleninovú polievku. Dúfa,že mama tentoraz bude spokojná. Vezme do ruky nôž a začína čistiť zemiaky.
Sústavne hľadí na fotku, Roland, jej veľmi chýba.
To všetci chlapi sú rovnakí? Musia si stále niečo dokazovať? Rolandova nevera ju bolí, ťažko ju znáša, čo len myšlienka na neho, na chvíle strávené s ním, sa jej zarezávajú hlboko do srdca. Bolí to veľmi a ešte dlho bolieť bude.
Medziľudské vzťahy bývajú komplikované. Túžite kohosi milovať a vlastný osud sa vám obráti chrbtom. Keď sa to tak vezme, nezaráža ma rozchod Rolandom, len sa ma to dotklo a jatrí to rany. Nemôžem mať deti a Roland po deťoch túži.
Dokonca mi navrhol, aby sme si dieťa adoptovali. To ho však neospravedlňuje. Chlap sa tak nespráva, životné problémy sa neriešia,že utekám od nich.
A čo je najhoršie, že opäť ostávam sama a opustená. Neodpustiteľné sú tieto chvíle, ktoré prežívam. Sú veľmi bolestivé, ako každá spomienka na muža, ktorého som veľmi milovala.
Postavím vodu na zemiaky a vyklepem mäso. Robota mi ide od ruky. Varím rada, to musím priznať. Milujem vôňu, keď to v kuchyni rozvoniava, keď je každý nasýtený a spokojný.
Vyprážam posledný kus mäsa, všetko je skoro hotové, keď počujem otočiť kľúč v zámke.
Prichádza mama. Presne, ako som predpokladala, nie v najlepšej nálade. Zamračená ako londýnske počasie . Sestra Betka je presne takáto, po mame. Ja som gény zdedila po otcovi. Som pokornejšia, mierumilovnejšia, ale keď vybuchnem, stojí to za to....,
Naši sa rozviedli, keď som mala šesť a Betka tri roky. Otec bol veľký karierista, až neskôr, keď začal pracovať pre firmu Izeprex ako vedúci marketingového oddelenia, sa to medzi ním a mamou pokazili.
Rodina mu začínala byť na príťaž, menej sa jej venoval, viacej času zostával vo firme a často robil nadčasy. Mama to mala ťažké. Náhle ochorela na cukrovku, pridružil sa k tomu vysoký krvný tlak. Začínala byť mrzutá, zlosť za otca si vylievala na mne, jednoducho sme si prestali rozumieť.
Bez slov, s pohľadom, ktorý jeden druhému venujeme, si sadáme k stolu a večeriame. Hoci jedlo nám jedlo chutí, obe sme bez nálady. Neznášam takúto dusivú atmosféru v kruhu rodiny. Desí ma, ba priam ľaká. Mama je bledá, nedá mi a spýtam sa jej.
- Stalo sa niečo? Nie si vo forme. Odchádzala si za kamarátkou s úsmevom a teraz si viac menej bez nálady, ako by ťa čosi trápilo. –
- V kaviarni mi prišlo zle. Musela som prísť domov skôr. –
- To si mala povedať ihneď. – poviem a vstávam od stola. Vezmem z obývačky tlakomer a meriam mame tlak.
- No veľmi ťa nepoteším, 150/95, nie vysoký, ale predsa...., Dávaj na seba pozor! Zmeriam ti aj cukor. Možno práve ten bude príčinou tvojho stavu. - vytratím sa z kuchyne a za pár minút sa vrátim. Mame zmeriam cukor, jeho hladina ma vydesí.
- Cukor ti vystúpil na devätnásť. Okamžite ti podám tabletky vezmi si do úst dva lyžičky cukru. Možno ti bude lepšie. – začínam mať obavy mamu.
Pristúpim ku kuchynskému drezu, vyberiem tabletky pre mamu. V tom sa náhle otočím na akýsi rachot a vidiac mamu ako padá zo stoličky na zem sa preľaknem.
Nahnem sa k nej a chytím ju za hlavu.
- Je ti zle, mami? – mama nevníma, je bezvedomí.
Rýchlo prejdem na chodbu, vezmem do ruky telefón a volám záchranku. Tých dvadsať minút, čo na ňu čakám, je pre mňa to najhoršie v živote, čo som kedy zažila.
Lekár, ktorý prišiel, mi povie, že si ju musia zobrať do nemocnice. Mama je v hlbokom bezvedomí, nepreberá sa. Súhlasím a nakladajú ju na nosítka. Ten večer je akoby vystrihnutý z filmu, sama to mu nemôžem uveriť, čo sa s mamou stalo.
Ostávam s vlastným osudom napospas, s myšlienkami, ktoré naháňajú strach. Myslím na to najhoršie, v tú noc nedokážem spať. Som hore, sedím v kuchyni, len tak popíjam čaj, a som rada, keď okolo štvrtej nadránom začne svitať.
Sú to strašné chvíle, s bolesťou v srdci, neprajem ich nikomu. Tŕpnete, neviete, čo vás vlastne čaká. Okolo ôsmej ráno zazvoní telefón. Bežím k nemu, zodvihnem ho a doktor Skalomersky mi oznamuje, že mama sa z kómy neprebrala. Prevážajú ju na áro. Celá sa chvejem, nechápem, z ničoho nič a takto to skončilo.
Ubezpečujem lekára, že čo najskôr prídem do nemocnice. Zbalím pár maminých vecí, dám ich do tašky, oblečiem sa a zamkýnam byt. Odchádzam.
Vyjdem z bloku, prebehnem na druhú stranu stranu k autobusovej zastávke, kde si počkám na autobus, ten ma vezie priamo k nemocnici.
Ani neviem ako, rovnými nohami vbieham do areálu nemocnice na prvé poschodie, na áro, kde leží mama. Zazvoním, dvere mi otvorí mladá sestrička s čiernymi vlasmi po pás a s očami ako horúca jeseň bez listov. Krásna žena, škoda je ju na toto povolanie.
Milo sa na mňa usmeje a ubezpečuje ma, že určite bude v poriadku.
Vojdem dnu a vykročím do nemocničnej izby, kde mama pod prístrojmi, napojená na hadičky, nič nevníma, nič nepočuje. Chytím ju za ruku, prihováram sa jej, rozprávam, modlím sa len, aby sa prebrala. Musí žiť, musí sa vrátiť domov.
Ostala by som aj dlhšie, ale službukonajúci lekár ma upozorní, že by bolo najlepšie, keby som ukončila návštevu.
Keď vychádzam z maminej izby, oproti vedľa zbadám muža pre mňa tak známeho, kedysi tak blízkeho. Je to Roland. Sedí a hľadí na muža na lôžku so smútkom v očiach. Pootvorím dvere a poviem . – Roland...,. – pozrie sa na mňa, poznám tento pohľad veľmi dobre, je v ňom bezradnosť, beznádej. Je v ňom zúfalstvo a veľká bolesť.
Pristúpim k nemu bližšie, nedá mi a spýtam sa ho.
- Stalo sa niečo? –
- Brat nečakane odpadol. Nikto nevie z čoho, čakáme doma, kedy sa preberie. –
- Ak by si niečo predsa len potreboval, veď vieš..., Napriek rozchodu sme ostali hádam priatelia. Pomôžem, ak je v niečom treba.-
- Ja viem. – Roland skloní hlavu, upiera svoj zrak na brata.
Otočím sa. Som na odchode. V akoby sa vo mne zdvihol víchor, rozvíril spomienky na čas, ktorý som s mužom mojich snov chcela prežiť. Bohužiaľ, iba chcela prežiť......,
Doma to je na nevydržanie, neobsedím na mieste. Pripadám si ako nepokojná duša. Mama, Roland na áre, všetko sa dnes tak rýchlo zbehlo. Čo mám robiť? Ako konať?
Zapletená do vlastného osudu, mi pripadá ako nekonečný labyrint. Ako z neho vyjsť. Až sa mi ľahšie dýcha, keď večer po siedmej mi zavolá lekár, že mama sa má lepšie, už nie je na prístrojoch. Prognózy sú optimistické, mala by sa prebrať, dnes, alebo zajtra.
Tak predsa existuje Boh nad nami. Táto správa ma pohladí a po dlhšej dobe, môžem povedať. Som šťastná. Čo však Rolandov brat? Je na tom rovnako?
Najradšej by som sa vrátila do nemocnice, nemá to tu doma zmysel. Vojdem do obývačky, zapnem televízor, ale ani ho nevnímam, neviem, čo v televízii ide. Napätá, plná dojmov a unavená, privriem oči a spím. Neviem koľko, ale spí teda riadne tvrdo.
Večer mi zazvoní mobil. Je už pol jedenástej, volá Roland. Rýchlo ho schmatnem, keď sa v tom ozve Roly.
- Mária, brat pred hodinou zomrel. Vypovedalo mu srdce, nič sa už nedalo robiť. –
- Je mi to veľmi ľúto. Keby si niečo potreboval....,
- Viem, rada mi pomôžeš. Ďakujem, Mária...., -
Tak to bol deň. Vojdem do spálne, ešte v ťažšom citovom rozpoložení, ako som bola. Tak veľmi chcem zmeniť tento svet, aby v ňom nebolo toľko utrpenia, toľko bolesti. Prichytím sa pri myšlienke, že myslím na Rolanda. Zatváram očí a spím....
