Mesto ponorené do vianočnej pohody, akoby i on sám, v tejto chvíli cítil súdržnosť a blízkosť k človeku. Bolo čosi po pol tretej, už mala prísť, mala tu byť dávno, keď mu zazvonil mobil.
- Prídem o trištvrte na tri - odpovedala.
- Viem meškám, ale Tánička sa nedávno prebudila -
- V pohode - odpovedal jej. Vedel aj tak, že sa jej príchod natiahne, keď Klára povie trištvrte je z toho celá večnosť. Vytiahol si z vrecka červené malborky a zápálil si. Mal by si prestať, viedol so sebou monológ. Je to tvoja dvanásta cigareta. Uvedomil si tento neduh, keď na neho ktosi zvolal.
- Fero -
Otočil sa a vtedy ho zbadal, nečakal, že ho stretne po rokoch a práve teraz pred Vianocami. Odvtedy, čo sa pohádali po matkinej smrti ohľadom rodinného domu, aj zabudol, že má brata. Predsa len vlastnej krvi sa nedorežeš a vôbec, vlastnú krv tú nikdy v sebe nezaprieš. Čosi Martin narokoval na dom postavený rodičmi, on ústúpil. Odsťahovalsa do Bratislavy a začal tam nový život. Našiel si prácu, ženu, dostal krásny, trojizbový byt a na dom úplne zabudol. Električka prešla po pri ňom a on stál, hľadel na brata.. Martin podišiel k nemu, podal mu ruku, po tom všetkom nečakal, že brat mu skočí do náručia. Bol však rád, že ho vidí po rokoch. Pozrel sa mu do očí, cítil v ňom akési zmierenie. Ferov pohľad už nebol tak neprítomný. Martin dúfal, že na koniec sa pohnú ľady.
- Šťastné a Veselé Vianoce, brat môj -
- Šťastné a Veselé aj tebe Martin -
Prehodili pár slov, ale kdesi predsa len v srdci bolo cítiť chlad. Okolo tretej, ako sa Fero nazdával, prišla jeho žena s dcérou. Keď uvidela tých dvoch, zamrazilo ju.
- Ahoj Martin - pozdravila švagra. Vedela, ba to vycítila, že to viazne medzi nimi.
- Neprídeš k nám Martin ? - navrhla Klára.
Štefan sa usmial na brata a dopovedal.
- Samozrejme, prídi -
- Daj tašku, pomôžem ti - ponúkol sa Martini. Fero mu podal tašku a všetci spoločne vykročili na Bajkalskú 13, kde Fero býval s rodinou. Sediac pri stole sa bratia začali zbližovať. Fero vybral z likerníka domácu čerešňovicu, Klára si dala kávu s úžasom hľadela na zmierenie bratov. Vianoce sa blížili, je to predsa len aké si znamenie pred sviatkami, že sa obaja stretli, uvažovala Klára so šálkou kávy v ruke. Bolo už čosi po siedmej večer a ona šla dať malú Táničku spať. Keď bratia osameli, Martin sa pozrel na hodinky.
- Bolo mi s tebou Fero dobre , ale pomaly musím ísť -
- Ostaň, Martin, vlak domov ide i zajtra -
Doobeda pôjdeme na mamin hrob. Martinovi vypadla slza z oka. Ferovi sa tiež zaleskli oči, iba prehltol bolesť.
- Ostaň Martin, prosím ostaň -
Klára vošla do obývačky, z pohľadov vyčítala, že Fero a Martin našli po rokoch k sebe cestu. Mala z toho radosť, veď rodinných búrok bolo viac než dosť. Fero vybral na stôl cigarety a ponúkol ich bratovi.
- Poď na balkón, zapálime si - Klára zatiaľ zohriala večeru. Tma preťala sídlisko pod oknami, ktoré sa zahalovalo pomaly do šera. Martin si potiahol z cigarety, zahľadel sa na oblohu a skormútene dodal.
- Najkrajšie na všetko je, že tam hore každý má svoju hviezdu -
- I ja ju tam budem mať -
- Zomieram, mám rakovinu ako mama -
Fero zhasol cigaretu. Bože! Ako je ten svet nespravodlivý. Obidvaja sme premárnili roky a teraz strácam svojho brata, povzdychol si. - Smrť je ostrý kapitán, brat môj - Vedel, že Martinova hviezda mu bude pripomínať detské roky, na ktoré nikdy nezabudne.
- Žiaľ kosanostra kotví v každom prístave -
- A hviezdy sú na to, aby nám pripomínali život na zemi -
doplnil Matej svojho brata. Obaja vošli do izby, dlho hľadeli bez slov na seba. Tej reči rozumeli iba oni a hviezdy, ktoré sa blížili k svojmu prístavu.
