Presne 17.novembra 1989. Vonku zúrila jeseň a hotový blázinec. Ľudia na námestí štrngali kľúčami, sľubovali si lásku a nádej. Žena ešte nebola doma. Najmladšia dcéra Renáta bola ešte v škole, syn v práci. Len ja som sám kvasil poludnie, sedel za televízorom a sledoval tento chaos. Televízia dávala všetky udalosti v priamom prenose, štáby boli tam, kde mali byť, na svojich miestach. Chytala ma akási apatia, vypol som televízor. Prísť domov z nemocnice a sledovať tieto udalosti, neboli tým najlepším povzbudivým adrenalínom pre mňa.
Zapol som rádio, púšťali Kryla a mňa zalial zvláštny pocit. Spomenul som si na šesťdesiatideviaty rok. 2.5.1969 sa mi narodil syn Kamil. V ten istý rok, v daný augustový deň mi vojenská ochranka sprevádzajúca československo-sovietku delegáciu Leonida Brežneva a Gustáva Husáka skoro zastrelila manželku. Žena v tých pohnutých časoch pracovala na colnici. Mestečko Čierna nad Tisou bolo na ihlách. Všade boli vyvesené českoslovenko - sovietske zástavy. Mesto prekvitalo . Očakávala sa delegácia , ktorá podpíše zmluvu o večnom priateľstve so Sovietským zväzom. Dubčekové nádeje zhasli a sloboda bola navždy pochovaná. Žena v ten deň mala dennú. O 15 30 sa očakával vlak z Moskvy. Konečne prišiel. Ochranka vystúpila ako prvá. Za chvíľu pod drobnohľadom mala celú stanicu. Vojaci v uniformách zaplavili okolie stanice, nedalo sa ani dýchať. Delegácia prešla na druhú stranu k historickej budove, kde sa uskutočnil politický akt. Mesto také čosi nezažilo, bolo však na to patrične hrdé. Vojaci doslova hliadkovali všade, na stanici, v jej okolí , pri vchode železničnej stanice, v dôležitých objektoch samotného mesta. Každý mal strach, budúcnosť bola neistá. Na colnici hliadkovali traja vojaci. Jeden stál pri dverách. Riaditeľ colnice Želinský sa snažil, aby všetko bolo v poriadku. Moja žena sa zohla po dokument, ktorý bol nutný pre colnú kontrolu. Vojak nabil samopal a namieril na manželku. Tá zbledla ako stena . Riaditeľ zaregistroval počin vojaka a začal po rusky.
- Eto drug, eto padrug -
- Eto drug, eto padrug ......., -
Vojak sa presvedčil, že priateľ je tu každý. Zložil zbraň a prijal i kávu, ktorú mu uvarila sekretárka riaditeľa colnice. Keď mi všetko rozprávala, nebolo mi to dvakrát jedno. Ak existovala v tej chvíli vyššia moc, dobre vedela, čo robí a ja som ďakoval Bohu, že manželka je živá.
Prvá prišla domov dcéra. Keď ma uvidela ako sedím v kresle, s okuliarmi na nose a oddychuje, vrhla sa mi okolo krku. Zalial ma vnútorný pokoj rodiny. Je dobre, keď komusi chýbate. Hreje vás pocit, že rodina je to hlavné, čo potrebujete pre vlastnú existenciu. Objal som dcéru a vyčaril úsmev, ktorým som ju pohladil. Prebýva vo vás šťastie. Pred Vami vlastné dieťa, ktoré sa teší Vašemu príchodu domov. Aký je svet malý bez lásky. Ani sme si poriadne nesadli, dvere sa otvorili, vošla moja Iva s taškami plných nákupu.
- Vitaj konečne doma, Rudo -
Boli to tie najkrajšie slová, veľmi mi chýbali. Žena zvesila kabát na vešiak, zložila tašky do predsiene a silno ma objala. Bol som tak rád, nedalo sa to ani vypovedať. Rodinná pohoda, idylka ako sa patrí. Dcéra priniesla občerstvenie, mne čaj, Ive kávu a sebe obľúbenú ríbezľovú limonádu. Zatiaľ, čo sa dcéra motala v kuchyni, manželka sa ma spýtala.
-Ako dopadli testy ? -
- Budeme múdrejší v začiatkom decembra. - Zachvátila ma panika, čo ak ......, Radšej som ani na na to nemyslel. Tešil som sa z rodiny, z toho, že som prišiel domov z nemocnice, ale kdesi v podvedomí bol strach, kváril ma. Čo ak stratia oni mňa? Čas ubiehal veľmi rýchlo, po šiestej prišiel Kamil. A ja som zabudol na to, čo ma trápilo. Stihol som osláviť i svoju päťdesiatku. Dvadsiatehošiesteho novembra ma prekvapila sestra, brat, celá rodina. Mohol byť šťastný v kruhu svojej rodiny. Rudo, máš päťdesiatku, fajn ženu, deti, rodinu. Bol som v pohode a šťastný.
Siedmeho decembra zazvonil u nás telefón. Nemocnica. Výsledky sú tu. Vedel som to. Čo teraz?
- Áno pri telefóne Rudo Kubaška -
- Pán Kubaška tu docent Izakovič -
- Máme výsledky pán Kubaška -
- Je to tumor, musíte prísť do nemocnice čím skôr -
Darček na Vianoce, až taký štedrý som nečakal. Zbalil som si veci, zavolal žene a povedal, čo je vo veci. Iva bola celá skleslá, bola prekvapená. Prišlo to ako si náhle, nečakane. V slúchadle počula mužove slová.
- Ľúbim ťa Iva, nechcem Vás stratiť -
- Aj my ťa ľúbime - zložila telefón a povzdychla si. Je toľko túžob a snov, ale byť zdravý je tá najväčšia. Zaborila hlavu do dlane a rozplakala sa.
