za oknami dážď v pravidelných tónoch hral svoje neskrotné blues. V každej kvapke stekajúcej po okne videl Kamil Báráth, chovanec napravovýchovného ústavu pre mladistvých svoju túžbu, byť aspoň tou kvapkou. Súčasťou dažďa, ktorý slobodne vyludzuje tóny a patrí mu celý svet. Stromy, dvíhajúc konáre k oblohe, akoby s ním súhlasili. Stál pri okne, ešte viac roztiahol závesy, aby mohol pozrieť na túto nevšednú scenériu ako z filmu. Zachvátila ho jeseň. Vietor lámal rekordy a hniezdil v korunách nahých stromov ako starý, dobrý, známy. Kamil, zatvoril okno, sadol si k stolu a rozplakal sa. Bolo mu ťažko. Keby sa všetko dalo vrátiť späť. O dva roky dovrší osemnásť. Prevezú ho do Leopoldova, kde si zvyšok trestu odpyká. Deväť rokov väzenia, deväť rokov za mrežami. Utrel si slzu, ktorá mu zakotvila na perách. Keby dal vrátiť čas, tie chvíle, keď bol doma, keď bol sebou samým.
Zmoknutý deň stíchol. Koncert za oknami sa skončil. Iba vôňa dažďa pripomínala chvíle, v ktorých kvapky hrali prim. Si vrah, si matkovrah, Kamil. Pozrel sa na oblohu a prosil o odpustenie. Budúcnosti ti zhasla, ostala zaschnutá krv na rukách. Niet cesty späť. Iba čas vyrieši všetko, ale bolesť a rany, tie navždy zostanú. Je 6. marca, deň narodenín Kamilovej matky, ženu ktorú mal rád. Pamätá si na deň, keď jej doniesol jarné kvety plné slnka a detského úsmevu. Stačí tak málo k šťastiu, ktoré potrebuje matka. Dôkaz, že ju vlastné dieťa nezatratí, že ho má rád. Prinesie mu nový, krajší deň ako včera. Zapamätá si ho. Ostane v pamäti. Nie! Nie! Preboha! Tak strašne chce zabudnúť, vymazať tento krvavý čin zo svojho života. Minulosť pochováš, spomienky zostanú ako ostrie, ktoré drása vlastné svedomie. Nedovolí sa ti nadýchnuť. Kamil skladá mozaiku osudného dňa.
Kedy sa to vlastne začalo?
Keď pochopil, že jeho otec je alkoholik, že matka je bezradná a on pritom trpiaci, ktorému nikto nepomôže? Otec, vždy mal bližšie k poháriku ako k vlastnej rodine. Zo smeny sa vracal napitý. Musel si dokazovať, že je ktosi. Mamu zbil do krvi ako prikovaný, sa neodvážil ani plakať. Otec, bol veľký kruťas, päsť a právo bolo jeho. Veď od bol hlavou rodiny. Podľa neho sa riadil svet. A potom tie drogy? Kamil sa pozrel na svoju dopichanú ruku. Nemal si ich pichať. Mal zničené detstvo. V trinásť mal radšej ulicu ako vlastného otca ako rodinu, do ktorej patril.
Nik ho nepochopí. Znenávidel otca, matku, že s ním žije. Ale on to nechcel.
Pomaly bude musieť ísť na večeru. Zišiel po schodoch, zabočil doprava a vošiel do jedálne. Chlapci už sedeli za stolom, nakláňali sa nad tanierom, ani si ho nevšímali. Kto by si aj všímal matkovraha. Vysunul si stoličku, odsadol si od ostatných. Zobral si tanier a šiel si nabrať jedlo. Nikto ho nevnímal. Nikto sa k nemu neprihovoril. Naučil sa takto žiť. Ani Boh mu neodpustí, tento hrôzostrašný čin. Zložený do spomienok, cítil sa na nič. Mal pred sebou matku, jej posledné chvíle. Najedol sa, odložil tanier a šiel do svojej izby. Z police nad svojou posteľou zobral knihu. Začítal sa, no nemohol sa sústrediť. Dej sa mu rozplýval ako jeho vlastná minulosť. V každom okamihu ho chytala úzkosť, strach. To jeho svet za mrežami, to zrkadlo činu za, ktorý pyká a ešte len bude.
Svet bez matky je ako modlitba bez nedele. Zopol ruky. Neprestával myslieť na domov, na brata, na otca. Až v bolesti vlastného smútku zaspal. Súmrak sa sklonil k mesiacu. Ten iba nazrel do okna a ďalej vo svojom člne vesloval oblohou.
