/ Za Vojtom Kondrótom /
Ráno ešte slnko spí za horizontom, len ja bdiem a rozmýšľam, čo by sme dokázali, keby si žil. Básnik však nikdy nezomiera. Básnik zostáva a zotrváva medzi nami stále. Tvoje básne žijú, sú svedkami toho, že každý básnik je nesmrteľný.Takýmto básnikom si bol i ty, Vojto.
Básnik - priateľ, no najmä muž s básňou v srdci. Čas letí ako jesenný vietor, ktorý nezastavíš.
Ostali iba spomienky na teba, na človeka, ktorého sme mali radi, pre tvoj priateľsky, ba otcovský prístup k adeptom poézie, ktorým si pomáhal na literárny Olymp. Bol si nielen učiteľom, ale i priateľom, človekom s čistým srdcom, ktorý nikomu nedokázal ublížiť. Taký si bol básnik, Vojto Kondrót , predovšetkým veľký priateľ. Dodnes nám chýbajú tvoje rady , tie omrvinky poézie na stole. Vždy si nás duchovne vedel nasýtiť, keď si rozprával o poézii, ako takej. Tvoje : - A a to je celé, a to je báseň, keď si nás učil tomuto ťažkému a ušľachtilému remeslu, si veľmi dobre pamätám.
A ešte jedna rada, ktorú vo svojom srdci nosím dodnes. Tá znela:
- Nikdy nezabúdaj, na tých, ktorí ti na ceste za literatúrou pomohli. -
Akoby si, Vojto, cítil, že sa blíži tvoj odchod do básnického neba.
Ja, Vojto, nezabúdam.
Oko plače, moje srdce rozpráva príbeh človeka, ktorý mnohých naučil rozumieť slovu, kráčať, ísť za poéziou a byť jej verným služobníkom. Za všetko a za všetkých ti srdečne, Vojto, ďakujem.
Tvoj priateľ, žiak, Gabo
