Nebo je košiar jedného Pastiera a tisícich hviezd.
Drevorubač náhle zostane stáť pred domom, obzrie sa za seba a zachveje sa ako lístie v povetrí na jeseň, ktorá čaká na svoju šancu skloniť sa s pokorou pred Bohom a poďakovať samu sa za všetko, čo doteraz prežil.
Cesta domov bola viac menej zarúbaná ako jeho samotný život. Ján, je drevorubač, toto remeslo s ostrosťou sekery, je ťažké, ale krásne a naplňujúce.
Hora sa dvíha a spovedá sa nebu. Jánovi už vzala dvoch synov , oboch drevorubačov. Boli mladí ako les a predsa nedošli tam, kde chceli, k ceste, ktorá by im svietila do budúcnosti.
Nestačili si nájsť správnu ženu a založiť si vlastnú rodinu, aby starého drevorubača obdarili vnúčatami. Drevorubač, je už starý nemá nikoho, iba horu, ktorá sa mu akoby stala druhým domovom.
A hora šumí lístím padajúcich na zem a čaká, kedy do nej znova vstúpi drevorubač. Ten prekročí prah domu, zapáli sviečky na spomienku svojich synov, ktorí splnili svoje poslanie na Zemi a museli odísť, náhle, bez rozlúčky.
Potom hodí do krbu pár polien a zohrieva si uzimené dlane.
Ostala mu iba zabudnutá hora, ktorá sa s ním dnes lúči.
Nadišiel čas zložiť sekeru a oddať sa do rúk Bohu. Vonku fúka silný mrazivý vietor, ktorý si našiel svoje miesto uprostred jesene.
Hora nečakane zmĺkne. Je zvláštne ticho, ako keď kat povie prišla smrť a berie si iba to, čo jej patrí. Stromy plačú, rúbe sa les, na oblohe padá hviezda, dáva znamenie.
Keď padá hviezda, zomiera človek.