Sú cesty, tie občas nevedú nikam, a predsa treba veriť na návrat. A tak sa vraciam so spomienkou na leto. Je dvadsiaty jún, drahá mama. Sú to Tvoje prvé narodeniny bez otca, tvojho manžela, ktorý nás nečakane opustil. I ja, jeho syn strácam pôdu pod nohami.Vojdem do izby, kde na stole voňajú ruže. Podaroval som ti ich k Tvojim narodeninám ako symbol lásky k Tebe, synovskej lásky syna a matky. Zvláštne zátišie vône kvetov plné leta, lúčov slnka. Obraz s obrazom bez rámu, milá mama, kde i ruže dokážu plakať. Iba ten, kto stratil, vie, ako bolí odchod blízkeho človeka. Ruže na stole si pýtajú piť. Začína pršať. Nebo je na mraky. Hnevá sa.
Iba lupene ruží vedia svoje. Svet, ktorému sme hľadeli do očí nám nečakane veľa vzal, viac, ako sme si mohli myslieť. Áno, ruže majú tŕnie. Bolesť sa derie cez srdce. Človek vždy stráca toho, koho mal rád. Slzy v očiach sa nečakane rozpršia a ruže zvädnú s tichosťou smútku, ktorý bolí nás.
