Keď urobí za sebou čiaru. Odrazu ožijú všetky spomienky. Zážitok , ku ktoré mu sa rád vraciam je hlboko zakorenený vo mne. Vždy keď je rodina pokope, keď hľadím na rodičov, vždy sa ozve spomienka na zážitok, ktorý rezonuje vo mne i po rokoch. Ako šiestak základnej školy som sa vybral s rodičmi na dovolenku do Novej Bane. Pozval nás k sebe jeden známy výtvarník umelec. Jeho výtvarná tvorba i socha, na ktorej vytvoril svojho otca ma fascinovala.
Nová Baňa a jej okolie je prekrásny kraj. Nikdy nezabudnem na rieku Hron, ktorá pretekala dedinou okolo Novej Bane. Hron sa búril. Jeho vlny, vysoké vlny, dotýkajúc sa brehov ma fascinovali. Pomaličky sa dostávame k zážitku. Chcem o ňom hovoriť práve teraz. V tejto chvíli, keď si vážim svojich rodičov. Staviam sa na vlastné nohy a každá pomoc rodičov padne dobre. Roky utekajú a ja rozmýšľam. Aké je byť bez rodičov? Hlavne bez matky. Bez rodiny. Tá vždy je žriedlom istoty a vnútorného pokoja každého človeka. Priateľ nás zaviedol k osobnému šoférovi Ludvíka Slobodu. Kľúčová postava v našich dejinách. Tento človek rozprával neskutočné príbehy, ale jeden sa mi navždy vryl do pamäti.
Keď prechádzal na motorovom vozidle cez Žiar nad Hronom s Ludvíkom Svobodom. Odbočili k rodnej dedine šoféra. Chcel navštíviť svoju rodinu. Človek nevie kedy uvidí svojich blízkych, keď vojna sa stáva každodennou realitou, ako chlieb na stole. Odrazu prechádzali popri neďalekej záhrady. Okolo jedného stromu uvideli, ako sa piati ľudia držia sa ruky a objímajú strom. Svoboda radil svojmu vodičovi, aby nezastavoval. Nech priamo ide do dediny. Nech sa skoro vrátia, aby v hore boli za súmraku. Šoférovi to nedalo. - Čo keď potrebujú pomoc? - Tu sa spečatil jeho osud a osud celej rodiny.
Vystúpili z auta k stromu. A, a. Verte boli to usmiate mŕtvoly, ktoré pomaličky hnili. Ani sa nenazdali a obkľúčili ich Nemci. Bola to nastražená pasca. Nemci si chceli posvietiť na šoféra pretože pomáhal dedinčanom z tohto kraja. Vedel toho veľa. Pomoc ľuďom z dedín vždy prišla vhod. Vďaka nemu si mnohí zachránili holé životy. Šoféra zajali. Svobodu pustili a nechali ho sledovať. Bolo zle nedobre. Nemci prišli do domu, kde býval šofér. Na dvor vyzvali najprv jeho súrodencov. Anka bola najmladšia mala iba päť rokov. Všetkých zastrelili. Potom vyšla jeho mamka a otec. Mali sa postaviť k starej čerešni. A vtedy začala streľba. - Zabili mi matku.- Zabili mi otca. - Nemci . Chápete? - Mojich drahých rodičov. Staručký šofér, ako rozprával svoj údel rozplakal sa. Všetci do jedného sme ronili slzy.
Bol to hlboký zážitok. Vždy keď sa pozriem na moju mamu, na môjho otca. Som rád, že sú ešte živí a zdraví. Desí ma skutočnosť. Raz príde čas, keď už nebudú.... A zo všetkého ostanú iba spomienky.
